Deň "Z"

Ledva stojím na nohách...teda, už sa o to ani nepokúšam. V pláne bola piatková post-pneumonická veselica a tešila som sa ako malá, že po dlhej dobe zažijem ruch veľkomesta. Skončila som sama doma v jemnej depresii a únave, že by jeden ani neveril. Môže za to deň "Z"
Ale pekne poporiadku.

Osem hodín ráno. Polorozospatá sa snažím trafiť šošovky do očí, tenisky, tielko a ešte čosi do tašky a kontrolujem, či mám na minerálku. Začínam plniť novoročné predsavzatia a liečiť si chrbát. V tom centre, čo spolu vlastnili fitnesska Zora a hokejista Žigo. Ich momentálne vlastnícke a iné vzťahy neriešim. Vlastne som ani nikdy neriešila. Popojedem.
Usmiata vyššie spomínaná fitnesska ma víta s nadšením v tvári a extázou v krvi. Inak si tú energiu neviem vysvetliť. Do pol desiatej lietam po miestnosti ako handra. A to som si myslela, že viem tancovať. V druhej polovici ma donúti chytiť najťažšie činky a hystericky jačí, že to určite zvládnem. Myslím, že to nemá v hlave celkom v poriadku, ale snažím sa koordinovať vlastné pohyby a nemyslieť na jej duševné rozpoloženie. Potom prichádzajú ešte nejaké finty, aby sme mali špeci zadok za päť minút. Jedna spolumučeníčka to neskôr komentovala do telefónu..."tak sme sa pomasírovali, že máme šetky rite jak skaly".

Pol jedenástej. V mraze sa plížim do svojho niekdajšieho zamestnania, kde ma čaká Zora dva. O dvadsať rokov staršia, s IQ minimálne o dvadsať bodov vyšším a dvadsaťkrát širším úsmevom. To ona má tak stále. Už sme si všetci na ten kŕč zvykli.
Mala mi dať pripomienky k práci, ktorú som robila celý týždeň. Z hodinového stretnutia sa vykľul trojhodinový boj o zachovanie aspoň minimálnych pozostatkov našej práce. "Je to super, ale treba to celé prerobiť." Že to máme skúsiť znova, poslať jej to a budúci týždeň si dáme druhé kolo. Dýchala som z hlboka, ale prišla som pri tom o päť rokov života.

Dve hodiny poobede...stretnutie v mojej súčasnej práci s nejakým cudzím mladým mužom, ktorý mi je strašne povedomý. Tak sondujem, či sme spolu nechodili na základnú školu alebo gymnázium, nič. Nakoniec sa z neho vykľuje minuloročný kandidát na Superstar. Ale to nie je podstatné. Reprezentuje občianske združenie ZORA a má pre mňa...vypínam. Nemôžem. Nebudem. Nechcem.
Do šiestej trčím v práci, dorábam nevyhnutnosti, sadám na autobus a zabúdam vystúpiť. So slzami v očiach mávam na rozlúčku dnešnému rozšafnému večeru.
A pomaly sa začína ozývať kyselina mliečna v mojich svaloch...