Druhá strana mince

V poslednej dobe sa veľmi často v mojom okolí aj v médiách objavujú vzdychy nad tým, aký sme nekultúrny národ, ako ignorujeme všetko, čo sa okolo nás deje a ako trávime celé dni pred televízorom s prepytujem "blbým výrazom v tvári". Isteže. Samej mi je niekedy smutno nad tým, ako ľudia premrhávajú svoj život. Keď som bola v lete navštíviť svoju rodinu, deti poznali len Senzi Senzus a v celej domácnosti nebola žiadna knižka. Moc som sa s nimi nemala o čom baviť. Mala som silný pocit, že takto žijú všetci. Rezignovane a znudene.
Lenže zisťujem, že plačeme zbytočne nad rozliatym mliekom. Čoraz častejšie prichádzam na to, aké ľudia robia úžasné veci. Začínajú sa pozerať okolo seba a meniť okolie. Kolega Stano mi doniesol ukázať fotku kostola v Liptovských Sliačoch, ktorý si postavili sami obyvatelia v spolupráci s vynikajúcim architektom. Neuveriteľný projekt.
Pred dvoma rokmi sme pracovne precestovali Slovensko a okrem očakávaných vecí, že niektoré miesta sú svojim rozvojom za siedmimi horami a storočiami, existujú úžasné veci v regiónoch, o ktorých som ani nevedela, že existujú. Nikdy nezabudnem na jedného starostu z obce pri Michalovciach, ktorý každé ráno chodil osobne polievať kvety, ktoré predtým vysadil do kvetináčov na pouličné lampy. Tá dedina bola krásna.
Aj Rómovia si začínajú uvedomovať, že s nimi nemôže kto chce, ako chce kývať. V jednej škole ich deti absolútne bezdôvodne sústreďovali v jednej triede a nechávali ich celý deň bosé. Rodičia sa stretli, spísali petíciu a po tom, čo ich riaditeľ školy odkázal na lampáreň, zobrali svoje decká zo školy. Kto by to bol na tých cigánov povedal, že sa budú starať o vzdelávanie svojich detí, že áno?

Včera sme si nemohli so Švédom nechať ujsť príchod jari a vyrazili sme na slnko. Našli sme také zákutia mesta, o ktorých som ani netušila, že sú. Na miestach, kde pozemky stoja milióny korún sme našli staré domčeky z prvej republiky a deduška, ktorý v malej záhrade strihal stromy. Viem si predstaviť, koľkokrát povedal "nepredám". To len tak na okraj.

Ale prečo to všetko teraz, takto, rozcitlivene? Včera sme sa tlačili v múzeu. Boli tam mladé páriky, manželia s malými deťmi, starší manželia s vnúčatami a osamelé šesťdesiatničky, ktoré so Švédom voláme staré Prešpuráčky, lebo sa jednoducho nezaprú. Elegantné dámy. Neviem, koľko ľudí bolo v ten deň ľudí v nákupných centrách. Ani ma to nezaujíma.
Včera som mala silný pocit, že žijem v krásnej, kultúrnej krajine. Keby všetci tí, čo vyplakávajú o tom, ako štát nefinancuje kultúru, niekedy vbehli do tých malých dediniek a pomohli miestnym urobiť výstavu detských obrázkov a prispeli svojou odbornosťou k čomukoľvek peknému, tak by sa pomaly štát mohol úplne prestať starať. Na Slovensku žije nesmierne veľa ľudí, ktorých zaujíma to, ako bude vyzerať ich malý svet. A tí ostatní? Možno raz pomôžu.