Grafomanka

Mala by som dnes písať projekt. Neznášam písať projekty. Je to taká veľká hra o tom, že kto napíše najpresvedčivejšie drísty a kto im uverí. Som sakramentsky neproduktívna. Pristihujem sa, ako si tu podvedome šomrem, že musím večne niečo písať. Celý život niečo píšem.
Keď som sa naučila spájať písmená, tak som začala skladať básničky a zaznamenávala som ich tajne do malého zošitka. Raz ich odhalila mama a zrodila sa v nej hrdosť a oči zažiarili nad rozmáhajúcou sa perspektívnou kariérou jej dcéry umelkyne. Neskôr sa ten zošitok stratil a bolo po kariére. Chcela ich totiž poslať do redakcie Slniečka alebo čoho.
Potom som si do druhého zošitka písala úvahy o povahe vesmíru a čiernych dier. Tiež sa zošitok stratil, len s tým rozdielom, že ho predtým nikto neobjavil. Našťastie, inak by som asi musela ísť študovať fyziku a to by len prišla katastrofa.
V puberte som písala emocionálne traktáty na tému "Ja ťa milujem a ty ani nevieš, že existujem". Tie sa zachovali a dobre sa stalo, lebo aspoň mám dôkaz, že som trošilinku zmúdrela. Keď mám pochybnosti o mojom smerovaní, tak to vytiahnem a úžasne sa zabávam. Teším sa, ako to raz objaví moja dcéra (nedajbože syn) a celá moja autorita zmizne do nenávratna.
Chvíľu som aj nepísala, lebo som chodila každý večer chlastať do krčmy a bola som akože kultúrne uvedomelá, lebo som videla všetky divadelné predstavenia a klubové filmy.

No a potom prišlo obdobie, kedy som písať musela. Na vysokej škole. Každý týždeň niečo, väčšinou na úplne divné témy ako napríklad o tom, či potopenie Titaniku bolo dôsledkom spupnosti kapitalizmu. Raz sme sa s jedným docentom na konci semestra do krvi pohádali, že nám stále dáva niečo písať pod výstrahou neabsolvovania ročníka. Vrátil nám to veľmi jednoducho. "Ak sa chcete touto prácou živiť, tak si zvyknite, že budete až do konca života písať." No to vieš. Všetkým nám blyšťalo hlavou, že nech sa už toto utrpenie skončí a nech začneme konečne normálne žiť a pracovať.
Mal pravdu, papľuha. Nenapíšem, nezarobím. Už sa vidím v budúcnosti, ako deti vreštia od hladu a ja sedím zúfalá za počítačom a nemám myšlienku. Ako dnes.

Takže dnes nezarábam a pre zmenu...píšem.