Dnes o strachu

V poslednej dobe okolo seba vidím, počujem, čítam o toľkej bolesti, strachu a zdieľaných pocitoch, že potom len chodím a uvažujem, ako nám to všetkým ktosi dávkuje, jednému viac, inému menej. Ako jed podávaný v malých množstvách na pomalú smrť, alebo naraz, nech je to tu a teraz.
A všetci odolávame inak, bojujeme a podávame sa, kým to nepríde na všetkých. Dorovna. V smrti sme si rovní...aj keď iba v tej vlastnej. Lenže na tom akoby vôbec nezáleží. Nezraňuje nás naša vlastná, ale smrť ľudí okolo nás. A nemyslím len na biologickú smrť.
Párkrát som si v živote uvedomila, že strach o iných ma desí a ubíja viac, ako môj vlastný. Že niekde v hĺbke duše viem, že ak sa stane niečo mne, tak to vybojujem, zmáknem. Že si sakra nejako poradím.
Ale keď vidím pri sebe človeka, ktorý má strach a neexistuje jediný rozumný argument na to, aby bol vyvrátiteľný...už nikomu nehovorím, aké to bude. Každý sa so svojim utrpením musí vyrovnať v podstate sám. Môže mať okolo seba tisíc ľudí, ktorí mu pomáhajú (a je to veľmi, veľmi dôležité), môže to byť dokonca jeden, jediný človek...ale večer, keď sa zhasne a nedá sa spať, tie strachy prichádzajú..a ráno, tá prvá myšlienka po spánku, to poznanie reality.
Mám strach zo strachov iných ľudí. Lebo ma nútia hovoriť a pritom mlčať.