Za rohom doprava

Dnes som prišla na matriku a hneď vo dverách na mňa zrúkla teta vrátnička:
"Rozvod? Sobáš? Úmrtie?"
"Sobáš" vrátila som jej s patričnou hrdosťou v hlase.
"Nech sa páči, dvere číslo 6."

Hlas jej znežnel, dôverne sa mi prizrela a samozrejme zapikovala pohľad na brucho. Je to zvláštne, celý kolobeh života v jednej chodbe s pridelenými úradníčkami.
By ma zaujímalo, či tam aspoň občas dochádza k nejakej rotácii kádrov...že tá z "úmrtného" sa niekedy premiestni na rozvodové alebo sobášne a naopak. Možno to dostávajú za trest alebo za odmenu namiesto trinásteho platu.
Celý život je zaznamenaný niekde v papieroch a keď sa veci zmenia, tak sa jednoducho to "lajstro" premiestni. Samozrejmosť v hlase vrátničky mi prišla na chvíľu nepatričná. Je jasné, že takéto rozraďovanie prípadov je jej jedinou náplňou práce a že to tak skrátka chodí. Neskôr mi došlo, že presne o tomto je život. Čo tam po pátose.
V tých šiestych dverách som vyfasovala formulár, zoznam skladieb na podmaz, plus inštrukcie kam a kedy sa máme dostaviť. Veľké šťastie, že Švéd je vlastne Slovák, lebo by nás to stálo viac byrokratických procedúr a aj peňazí. Celé to bolo ako na bežiacom páse. Ak chcem, môžem zavolať kamaráta, ktorý zahrá na harfe, pustiť si vlastné cédečko (hneď ma napadlo Sex Pistols, že by bola zverina), prípadne vypustiť holubicu. Zas som si raz pripadala ako v absurdnej dráme.
Také to bolo celé formálne. Môžem len dúfať, že nikdy nebudem musieť navštíviť dvere číslo osem alebo deväť.