Po rokoch

Máme spolu milión zážitkov. Stretli sme sa všetci náhodne, pri bohumilých činnostiach pre dobro sveta, ktoré nikto neocení. Bolo nás minimálne desať. Mladí, plní pocitov, že zmeníme svet. Nebola náhoda, že všetci sme trošku zvláštni, nepochopení okolím a bojujúci s vlastným životným rozpoložením. Trávili sme spolu veľa času na miestach, kam sa nepatrí chodiť a s ľuďmi, ktorí v tejto spoločnosti nemajú miesto. Kde nie je voda ani elektrina, zato kávu vám dajú aj poslednú, čo majú. Prípadne požičajú od susedov. Lebo si vážia hostí.
Bola to naša práca a zároveň spôsob života, ktorý formoval naše myslenie. Mali sme romantické predstavy o tom, ako sa to dá zmeniť. Bojovali sme s veternými mlynmi a čítali o sebe v diskusiách k novinovým článkom rôzne vulgarizmy.
Po rokoch nás prešlo množstvo z prvotného romantizmu, ale zásadné hodnoty neopúšťame. Začíname však hľadať cestu k sebe navzájom. Zrazu začínajú byť dôležité aj naše každodenné životy. Zrazu odhaľujeme vlastnú zraniteľnosť. Zrazu sú dôležité aj témy našich osobných životov...naše vlastné zložité cesty.
A ja si nemôžem pomôcť...sú oveľa komplikovanejšie ako životy tých, ktorým sme sa snažili pomáhať.
Dnes večer sme spolu sedeli a niektorí z nás plakali. Máme všetko, čo potrebujeme a predsa sa často nevieme nájsť. Na rozdiel od tých, čo strádajú materiálne, ale každý deň hladkajú svoje deti po čiernych vlasoch...a niektorí z nás tie deti možno ani nikdy nebudú mať. Lebo nevedia nájsť samých seba. Ja akosi neviem, kto by mal vlastne komu pomáhať.