Rituál

V nedeľu večer som absolvovala typický každoročný rituál vítania ďaľšieho ročného obdobia. Akosi som nestihla privítať jar a skočila som rovno na vítanie leta. Kúpila som si šaty.
Keď sme poobede sedeli na zastávke na Čiernej Vode, mala som pocit, že ani nedôjdem domov. Víkend sa chýlil ku koncu a bol to skvelý víkend. V sobotu sme drali členky v korčuliach a vábili zo zimných usadených hĺbok endorfíny. V nedeľu sme boli v pralese . Len my dvaja, ako Tarzan a Jane. A ja s vypleštenými očami na pokraji dokonalého šťastia. Všetky vône a zvuky a farby, aké snáď existujú. Čistá nádhera. V Čiernej vode na zastávke som mala pocit, že už príde len ráno a ja budem mať v hlave osnovu ďalšej kapitoly, čo tento týždeň treba....ale nechajme to.
Lenže sme v pralese čo to pofotili a keďže konzervatívne ostávame pri fotení klasickou zrkadlovkou, Tarzan dostal skvelý nápad zájsť do nákupného centra a počkať na vyvolané fotky. Nebol by to však pravý švédsky Tarzan, keby po vstupe do nákupného centra nezačal ako obvykle meniť črty tváre naznačujúc, že toto naozaj nebol dobrý nápad. To "obvykle" znamená, že mu sčervenajú oči a výraz tváre sa podobá výrazu obeti mučivého utrpenia. Malej milej Jane sa teda Tarzana uľútostilo a poslala ho domov odpočívať. Že ona teda počká a pozrie si "nejaké handry".

O hodinu som víťazoslávne kráčala domov s fotkami aj novými šatami. Po únave ani stopy, zhodila som doma háby a šupho módna prehliadka v štýle "je tu leto, ale ešte som si nestihla kúpiť topánky, takže naboso". Povyťahovala som všetky letné handry zo skrine a tešila som sa ako malá.

Robím to už od detstva v nepravidelných intervaloch. Navlečiem na seba všetko, čo mám. Nikdy som nemala publikum. To včerajšie síce nejasalo a netlieskalo, ale občas sa popod nos usmievalo a to ja mám asi najradšej.
V tejto chvíli nezostáva iné, len dopísať kapitolu, aby bolo na topánky k tým šatám, čo rady vítajú leto.