Do neznáma?

Dnes ráno sa Švéd v posteli zašveholil a povedal mi: "počuj, ešte pár krát sa vyspíme a budeme manželkovia". Pretrel si oči, otočil sa na druhý bok a dodal, že je nervózny. Mňa pomaly začína prepadať taký nejaký zvláštny pokoj.
V piatok večer som sa lúčila so svojim vienkom zeleným, dávno odhodeným. Zavolala som niekoľko najbližších dámskych duší, ktoré ma v posledných rokoch sprevádzajú. Netušila som, že niečo môže byť tak skvelé. Spontánne a pritom silné. Teraz akosi všetko silnejšie prežívam, ale toto sme zdá sa všetky vnímali podobne. Dámske duše boli úžasné a v sobotu s bolesťou hlavy možno ani netušili, koľko mi v tú noc dali.
Naozaj neviem, odkiaľ sa všetci tí cudzí páni naokolo dozvedeli, že sa vydávam. Chodili za mnou a ledva artikulovaným prejavom sa mi snažili tlmočiť svoj názor. Väčšinou to bolo niečo v zmysle "ČO SI SA UŽ ÚPLNE ZBLÁZNILA?"...a ja som sa len usmievala. Možno to bolo kvôli tým fernetom, možno to bolo mojou istotou, že som sa naozaj úplne nezbláznila. Že si myslím, že viem, čo robím. Že som celý život hľadala a keď mám pocit, že som našla, tak sa nedám odradiť možnosťou, že to nevýjde. Isteže. Nikdy nehovor nikdy a ja to ani nerobím. Nehovorím ani, že vždy a navždy. Toto je môj prejav viery. V toto verím.
Keď som sa svojej mame v puberte zaprisahávala, že som nič zlé nespravila, tak mi vždy hovorila, aby som neprisahala. Že prisahať budem len raz v živote.
Ja nebudem prisahať ani v sobotu. Iba sľúbim. Najmä sama sebe.