Cestou do samoty

Neuveriteľne som sa tam tešila. Spojiť prácu s oddychom je hádam tá najlepšia kombinácia, akú si človek môže zaželať. Zbalila som papiere, notebook, seba aj Švéda a vyrazili sme do lesov stredného Slovenska. Zámerne som si vybrala obec, kde je pekne a hlavne pokoj svätý. V posledných týždňoch som to viac než potrebovala. Janička vybavila ubytko v malej dreveničke na konci dediny, Švéd narúbal drevo a ja som pripravila úžasnú slepačiu polievku. Ako ideálna rodinka v reklame na sáčkové výrobky. Už nám chýbali len pobehujúce detičky a pes.
Strašne dobrý víkend, pohoda - jazz, ako zvyknem hovorievať. Časť sme strávili v lese, časť v krčme a na futbalovom zápase Čierny Balog - Bé a Horná Lehota. Nikdy som nebola naživo na futbale. Sedeli sme priamo v kotli medzi asi šiestimi domácimi, ktorí kričali "Kam to hľadíš, tam máš chlapa vedľa seba Jarík, centruj!!!!". Samozrejme som dlho prichádzala na to, ktorí sú naši (Baločania) a tak som s nadšením vykríkla práve, keď "naši" dostali gól. Švédovi zamrzli črty tváre a nenápadne sa obzeral okolo seba, či prídeme v zdraví do našej reklamnej chalúpky. Tí druhí sa mi zdali akísi krajší. Mali aj lepšie dresy a vekový priemer hádam aj o desať rokov nižší. Som len žena.

Ale tak, ako po bielom pruhu prichádza čierny (to som počula niekde v televízore), po víkende prichádza pracovný týždeň. Švédka som nasadila na autobus a pobrala som sa naspäť zakúriť. Mala som na tri dni dohodnutých len zopár rozhovorov, takže plán bol urobiť ich čím skôr a celé dni stráviť v lese, prípadne na dvore s knižkou v ruke. Chcelo to chytiť nejaký bronz. Lenže to by sme sa samozrejme vymkli sledu udalostí posledných týždňov v znamení hesla čo sa môže pokaziť, to sa zaručene pokazí. Tentokrát pre zmenu počasie. Sama zavretá v malej chalúpke, pozatvárané všetky dvere, tma ako v rohu, v snahe nezamrznúť.
Netrvalo to ani tak dlho, ale zdá sa, že som sa aspoň čiastočne priblížia pocitom dlhodobo nezamestnaných...prípadne (a to sa trochu rúham), väzňom v cele. Napadlo mi to v istej chvíli, keď vonku tak lialo, že som nemohla ísť ani po drevo.
Strašne dlho som túžila byť niekde ďaleko, preč od ľudí, úplne sama, samučká. Ale asi nie takto. Mala som čas veľa rozmýšľať. Okrem prikladania do pece som celý deň nerobila prakticky nič. Spracovávala som si v hlave informácie z rozhovorov a na nič zásadné som neprišla. Iba ak na to, že je to celé príliš zložité. Aj v práci, aj v živote.
A pritom je všetko také jednoduché. Keď som sa dnes ráno zobudila vedľa Švéda, tak mi to celé docvaklo. Celé tri dni ma totiž mátala jedna myšlienka. Že neviem, kam patrím.