Starec?

Včera som si už po stý raz v živote povedala..."tak dnes som naozaj dospelá". Človek si to hovorí pri rôznych príležitostiach od štrnástich asi až do päťdesiatky. Ja som niekde v tretine a už to mám za sebou sto krát. V detstve som strašne túžila byť dospelá.
Včera som kráčala na geriatrické oddelenie nemocnice na Kramároch. Leží tam môj otec. Môj otec na geriatrii. Ten, čo sme o ňom nikdy nevedeli, kde práve je. Či v záhrade, v pivnici, u susedov niečo opravuje...lietal ako besný celý život.
Ani som nevedela, že geriatria na Kramároch je v samostatnej budove. Taká odkladáreň pre starých a nepotrebných. Mala som príšerný pocit, že tam prídem a že mi lekárka povie, že neskoro. Ono to nebolo až tak ďaleko od pravdy, ale tá sa nakoniec ukázala úplne inak.

Po schodoch som išla s takou zvláštnou pokorou. Od istého času sa každej návštevy nemocnice príšerne bojím. Panický strach. Z izby číslo 209 sa ozýval hurotánsky smiech. Môj otec a dvaja geriatrickí pacienti laškovali so sestričkou. Normálne ju balili ako na izbe v pionierskom tábore. Oni mali všetci okolo sedemdesiat, ona niečo pod šesťdesiat. Strašná sranda. Geriatrické oddelenie. Keď som odchádzala, tak mi povedal, nech nestresujem. Že keď bude zomierať, tak mi brnkne, o nič neprídem.

Môj otrec mal včera tlak 220/190 a vybral sa peši k lekárke. Neviem, či ho dali na správne oddelenie. Či mu tá sexi sestrička tlak ešte mierne nezvýši. A ja si robím ťažkú hlavu.