Vyzývavá?

Keď čítame o znásilnených ženách, tak obvykle veľmi dobre vieme, ako by sme sa zachovali my. Nerozumieme ich myšlienkovým pochodom, ich konaniu, ich dlhotrvajúcemu mlčaniu. Zápasíme od skorej puberty s tým, že ak sa nám niečo stane, môžeme si za to samé a teda si máme dávať sakra pozor, čo si obliekame, kam chodíme a ako vyzývavo sa správame. Úprimne, zostať úplne v bezpečí znamená sedieť doma a štrikovať dečky.
Stále v tejto spoločnosti ešte neplatí to, že nie znamená nie. Že je v zásadne úplne fuk, čo sme mali pri tom oblečené a či sme sa náhodou nesprávali nepatrične. Keby som sa dávnejšie do takejto situácie nedostala ja sama, tak by som možno podliehala tomuto zaužívanému všeobecnému pocitu, že som si to tie ženy spôsobujú samé. V mojom prípade bolo aspoň to sté nie naozaj nie. Mohlo to byť kľudne inak.
Teraz sa to stalo ďalšej - mojej kamarátke. Za veľmi podobných okolností s úplne rovnakými dôsledkami. Sme vzdelané ženy a na prvý pohľad vyzeráme tak, že sa nám to nemôže stať. Že sa vieme zachovať v každej situácii a pohybujeme sa v "bezpečnom" prostredí. Že vieme odhadnúť situáciu a predsa nerobíme niečo, čo by sa mohlo obrátiť proti nám. Napriek tomu sa to stalo a naše pocity sú absolútne identické. Ona má strašne silný pocit viny a hľadá odpovede na to, kde urobila chybu. Vôbec nikde.
Ten, čo by sa mal cítiť vinný sa naďalej usmieva a možno je iba nahnevaný, "že mu nedala".
A ona bude asi nejaký čas s veľkými problémami pozerať do zrkadla. Chcela som jej povedať, že si nemá robiť výčitky. Nemohla som. Videla som samú seba pred niekoľkými rokmi. My sme mali šťastie, že sme unikli o vlások. Iné takéto šťastie nemajú. A ani si neviem predstaviť, koľko ich je.