Kraków

Stihnúť za sedem dní dve svadby a medzi nimi aj svadobnú cestu považujem za celkom slušný výkon. Taký nejaký maratón radosti a veselosti. Len to trochu vyčerpáva. Dve posledné neprespaté noci, pričom tá prvá strávená v Slotove si vyžiadajú svoju daň. Zajtra, keď prídem do práce. To Slotovo ma zabilo asi úplne najviac, aj keď som tie štvrtkové správy už mala trochu strávené. Zaprisahávala som Švéda na dlhé roky nášho harmonického spolužitia, aby na ten internet nelozil. Že mi je jasné, že ho zaujíma, či ešte nemáme vládu. Ale že ešte chvíľu nie...malú chvíľu. Do nedele. Neskôr som v krásnej reštaurácii jedla "žurek", on "šašlyk" a boli sme dlho ticho. Následne som musela vyventilovať svoj neskonalý odpor k tomu, že zombíci sa vracajú a Slováci, čo túžili mať slovenskú vládu sa dočkali. Super.

Neviem, či som tu už niekedy písala o tom, ako neskonale milujem Krakow. Nielen preto, že to tam celé so Švédom začalo a teraz sme pár dní chodili po starých miestach a všetky spomienky sa nám po tých rokoch vracali späť. Nielen preto, že dýcha absolútne nádhernou atmosférou. Je to "moje mesto" a vlastne nie. Je to "naše mesto". Aj keď sme boli nútení takmer zabiť jedného mladého američana s dlhými vlasmi, ktorý o pol tretej v noci tlačil recepčnej v hosteli do hlavy príbehy o koblihách a dvoch dolároch, hral jej na gitare a bol strašne, strašne hlučný. Mr. Doughnut, ako ho Švéd familiárne nazval, dvíhal decibely a na moje neúprosné prosby nedbal. Neskôr sa tento roztomilý cestovateľ stal ikonou našej svadobnej cesty. Objavoval sa na nečakaných miestach a brnkal si na gitare tuším aj keď sme odchádzali. Len tá prvá noc....

V Krakowe sa zvyknem uprostred námestia zhlboka nadýchnuť a v sekunde zabudnúť na všetko zlé. Tentokrát sa to podarilo dokonale. Občas som behala ako šílená Viktorka u splavu, sem tam som sedela bez pohnutia a zízala do blba. Nič mi nebolo treba. Mala som všetko, čo v tej chvíli bolo treba. Veľmi sa teraz snažím hľadať správne slová. A neviem to. Neexistujú.

Je to len pocit....ktorý s návratom bežnej reality kamsi mizne, ale navždy neodíde. K nemu sa budem vracať, keď mi zas bude ťažko.
Trošku sme so Švédkom uzavreli kruh. Dúfam, že sme na jeho obvode a budeme sa po ňom pohybovať ešte dlho. A na tej spojnici je jedno nádherné mesto, ktoré ma vďaka tomu veľkému chlapovi s ružovou gitarou urobilo na chvíľu dokonale šťastnou.