Rodinu?

Ak by to bolo len na mne, označila by som tento rok za medzinárodný rok rodiny. A to nie som ani V KDH, ani som nebola v SZM, ani nemám pocit, že ak niečomu pridáte prívlastok "medzinárodný", začne to mať vážnosť.
Asi je to mojim vekom, že som vrástla do obdobia, kedy ľudia okolo mňa hľadajú niečo stabilné. Niektorí z nich sú v mojom veku, iní majú o desať rokov viac, ale nejako im docvaklo, že prestne tadeto vedie cesta (ako opak toho - tudy cesta nevede). Možno mali pravdu aj tí Číňania, ktorí tvrdia, že 2006 je rokom, kedy sa bude dariť manželstvám. V Číne to spôsobilo absolútnu davovú psychózu a počet uzavretých manželstiev tento rok láme rekordy.
Za celý svoj doterajší život som zažila štyri svadby (pohrebov bolo viac ako jeden). A len za tento jedinký rok už viem o ôsmich. Niektorých z nich som sa zúčastnila osobne (ako napríklad svojej vlastnej), niektorým som len blahoželala na diaľku.
Dnes idem na ďalšiu, rodinnú. Švéd ide dokonca za svedka, takže som ho s údivom sledovala, ako sa mu napínajú žily na čele, keď píše príhovor.

Neviem ani prečo, ale mám z toho neuveriteľnú radosť. Môj životom skúsený otec sa na veci nedíva tak optimisticky ako ja a neustále moje nadšenie podlamuje pesimistickými víziami o tom, že žiaden vzťah nemá šancu pretrvať. Štatistiky jeho tvrdenia mierne podporujú.
A aj tak neprejde jeden, jedinký deň, kedy si tento môj životom skúšaný otec aspoň raz nespomenie na svoju ženu, ktorú miloval najviac na svete. A žiaden telefonát so mnou nezačne inak, ako vetou : Akurát sa tu s tebou rozprávam, dievčatko moje. Tak ako to potom je, s tými vzťahmi?

Ja sa z tých uzavretých manželstiev úprimne teším. Čo tam po štatistikách.