Cestovanie v čase

Takmer polnoc. Švéd zalomil, akoby ho do vody hodil a začína chrápať. To sme tu už roky nemali. Od povestného náročného chirurgického zákroku vyberania mandlí, ktoré bolo sprevádzané ex ante aj ex post nekonečnými rečami.

Sedím na posteli, pijem becherovku a vykladám karty. Žiadne obavy z budúcnosti, žiadne veštenie. Solitér (až v tejto sekunde som si uvedomila pravý význam názvu tejto hry).
V rádiu hrajú hity rokov osemdesiatych a mne sa slza v oku zaleskne pri pesničke z Hriešneho tanca. Jednak preto, že po svadbe bol Švéd po svojich tanečných kreáciách definitívne prekrstený na Patricka Swayzeho, jednak preto, že sa mi nejako odleskla raná puberta. Karty, romantické pesničky na želanie. Pozdravujem celú ôsmu bé zo základnej školy Kláry Jarunkovej niekde niekde a špeciálne Milana, s ktorým chcem prežiť celý svoj život.

A ja zrazu, o 15 rokov neskôr, sedím tak isto...na inej posteli, s inými pocitmi, a Milana nikde. Raz kamarátka o druhej poobede pri jazere povedala "Ježíííš, keby som v sedemnástich čo i len tušila, že mi bude raz takto fasa, tak sa na ten svoj posratý život budem normálne tešiť".

Tak vlastne takto nejako to bolo včera pred polnocou.
Dohrala som karty, zhasla svetlo, zapchala Švédovi na pár sekúnd nos a dúfala, že sa mu to chrápanie nevráti, kým zaspím. Rozmýšľala som, či som si takto predstavovala svoj život vtedy, keď som si pomrnkávala "She´s like the wind".

Asi nie. Netrúfla by som si.