O vlások?

Moja predstavivosť sa mi často vymkne z kontroly a ja sa občas pristihnem, že som v mysli súčasťou nejakého príbehu a len pomaly sa vraciam do reálu ako pri návrate z hladiny alfa alebo iných nie celkom prirodzených stavov. Vtedy sa na sekundu (alebo viac, alebo menej?) stiera rozdiel medzi realitou a mojou osobnou fikciou.

Takto mi utekajú myšlienky, keď vidím v správach reportáže o autonehodách. Uvažujem nad osudmi ľudí, fiktívne sa s nimi rozprávam. Vraciam ich film späť pred tú udalosť. Prečo sa ocitli v danej chvíli na danom mieste. Dva (a viac) príbehov sa spoja v jednej chvíli, aby sa potom uberali istým spôsobom spolu ďalej. Aspoň na chvíľu.

Prečo hovorím o nehode...lebo včera som sa presne súčasťou takéhoto príbehu stala ja sama. Išli sme štyria popri ceste medzi dvomi dedinami. Zo zákruty sa oproti nám vyvalil v plnej rýchlosti (obávam sa, že vysoko nepovolenej) mladík, na prachu dostal šmyk a odvtedy mám len trochu útržkovité spomienky. V zásade sa rútil na nás a povedzme to jemne, to auto príliš pod kontrolou nemal. Náš reakčný čas bol absolútne neuveriteľný. V stotine sekundy sme boli desať metrov v poli, Švéd hádam aj dvadsať. Kontrolovala som situáciu - ja som živá, Švéd ešte stále uteká :-), dvaja švagrovci za nami...šofér asi dva metre (meter?) od nich v poli. Všetci sme boli doškriabaní a triasli sme sa ako osiky. Mladík fajčil. Hneď sme ho šli ratovať. Bol buď totálne v šoku, alebo mal mierne vypité, to už neposúdim, lebo sa zdekoval dosť rýchlo. Nakoniec sme dopadli všetci v pohode. Lenže to tak človeku dôjde, čo mohlo byť, ak...
Mne sa v noci snívalo, že ma išiel zraziť vlak . Predtým mi zavolal rušňovodič na mobil (?!), že mám nastúpiť a potom ma takmer zrazil.

Kto vie, čo sa snívalo nášmu mladíkovi, čo nám tak zrazu sKrížil cestu.