Vrana

Ráno som bola na joge. Rozhodnutie prišlo už pre niekoľkými mesiacmi a so začiatkom nového školského roka, ktorý sa ma vlastne vôbec netýka, prišiel záväzok vrátiť sa k starým sľubom.
Prišla som totiž na to, že je to skvelé. Jednak tam na mňa nikto nezazerá, ako vo fitnesscentrách, že čo tam chcem so svojou mušou váhou robiť, jednak sa mi tam darí zabúdať na problémy všedného života a všehomíra.
Ono keď musíte celú pozornosť sústrediť na to, aby ste sa udržali v dokonale skrútenej polohe, sú vám problémy sveta úplne ukradnuté. Keď sa začína triasť koleno, stehno, lýtko a potom už úplne všetko, začínajú zľahostajnievať dokonca aj súkromné problémy.
Precvičovateľka je navyše tak strašne krásna, že poskytuje dokonalú ilúziu - "ak vydržíš, budeš ako ja". A to by bolo "něco".
Je fakt, že kým si človek zvykne, tak pár dní má s prepáčením "pekne zaprdnuté". Cíti si svaly, o ktorých nikdy netušil a problémom sa stávajú aj také hlúposti, ako zavesenie kabáta do skrine.
Dnes mala naša cvičiteľka celkom príjemne exibicionistický deň, takže dávala kúsky, nad ktorými sa mi zastavoval mozog. Mala som pocit, že porušuje gravitáciu, anatomické zákonitosti a neviem, čo všetko. Trošku, trošíčku som sa k tomu aj priblížila a doteraz si nahováram, že som sa aj odlepila od zeme (ako na obrázku). A som sa tešila ako dieťa na Vianoce.
Toľko radosti, keď sa človek na chvíľu odlepí od zeme.
V poslednej dobe som celkom dobre nevedela, aký mám mať najbližší životný cieľ.
Tak som si ho spravila. Udržať sa vo vrane aspoň päť sekúnd. A je to!