Normálne?

Sedem hodín večer. Sedím vo vlaku zo Šenkvíc do Bratislavy. Predajné okienko zatvorené, chystám si peňaženku. O dve stanice neskôr nastúpi sprievodkyňa s úsmevom a na celý vagón zrúkne obligátne "pristupovali?".
Prichádza ku mne. "Jeden celý lístok zo Šenkvíc do Bratislavy si prosím".
"Nech sa vám páči. Tridsaťšesť korún".
Vydáva mi z paťdesiatkorunáčky, ja jej ďakujem.
"Vy mi nemáte za čo ďakovať. Ja vám ďakujem. Že ste sa prihlásili", vraví mi s úsmevom sprievodkyňa.

Sprievodkyňa mi ďakuje za to, že som ju neoklamala a že sa netvárim, že už cestujem od Žiliny a že ma kontrolovala minimálne päťkrát. Že si zaplatím lístok vo vlaku, v ktorom cestujem.

Absurdnejší mi prišiel už len jeden minulotýždňový rozhovor s vysokoškolsky vzdelaným Rómom o nemožnosti nájsť si prácu. Stála som pri stole s ním a ďalším Rómom, ktorý vyštudoval robotiku. Rozprávali tak strašne notoricky známe odpovede zamestnávateľov, až mi to prišlo trošku smiešne. Zrazu jeden z nich vraví. "Ale zas nemôžem úplne nadávať. Sú aj veľmi čestní a otvorení podnikatelia".
Začala som niečo o tom, že samozrejme, že je to veľmi individuálne a že to netreba paušalizovať...keď ma prerušil.

"Ja si ich veľmi vážim za to, že mi otvorene povedia, že ma nemôžu zamestnať preto, že som Róm. Veľmi radi by ma zamestnali, mám všetko, čo potrebujem mať, ale potenciálne odrádzam klientelu a tým ohrozujem firmu. To je čestný prístup".

Ďakujeme ľuďom za to, že si plnia svoje povinosti. Vážime si ľudí, ktorí nás odpisujú na plnej čiare len preto, že sme sa narodili v zlom čase na nesprávnom mieste (aj keď ich argumenty dávajú zmysel).
Ale aspoň neklamú.