S menom otca

Vraví sa, že pekným ľuďom sa žije ľahšie. Nechcem to tu veľmi rozoberať, ale mám pocit, že niečo na tom bude. A nemyslím len na ženy. V poslednej dobe to trošku po očku sledujem a dávam za pravdu.
Analogicky je to podľa mňa s menami. Nie úplne tak, že ľuďom s pekným menom sa žije lepšie, ako skôr ľuďom so škaredým horšie. Niekedy mám pocit, že rodičia sa mstia svojim neplánovaným potomkom pridelením úplne šialeného označenia a odsudzujú ich tak na život vo večnom zatratení. V detstve môže byť vážnym hendikepom buď ryšavá farba vlasov (prípadne tmavá pokožka), alebo blbé meno.
Naši rodičia nestrácali čas prezeraním kalendára a mňa aj môjho brata pomenovali jednoducho po sebe. Moja mama sa v pôrodnici úplne zbláznila a na poslednú chvíľu sa rozhodla vynechať prvé písmeno zo svojho mena a ponechať mi len zvyšných päť. Ja som tým trpela celé detstvo, lebo všetky moje kamarátky mali krásne mená ako Zuzka, Katka, Terezka. Raz som jednej takejto Katke povedala, že je zvláštne, že nikto v mojom okolí sa nevolá ako ja (iba všetky ruské športovkyne). A ona mi vo svojej desaťročnej prostorekosti odpovedala: "To je ľahké. Kto by už svojmu decku dával také špatné meno?". A mala som to.

Môj brat to má ešte horšie. Volá sa František. Volať sa v 21.storočí František zaváňa dosť veľkou neakceptáciou okolia. Prinajmenšom si koledujete o výsmech. Môj brat navyše trpel aj druhým hendikepom - tmavšou pokožkou. Takže ho všetci volali buď "černá huba", "blonďák" alebo "frcina". Mama ho navyše na verejnosti zásadne oslovovala "František", čo mu na obľúbenosti v kolektívne tiež veľmi nepridalo.
Myslím, že ja ani môj brat netrpíme prehnaným sebavedomím. Skôr naopak. Ale mohli sme byť na tom ešte horšie. Mohla som ja vyfasovať napríklad meno po svojom otcovi.
Chcela by som mať krásne, dôstojné meno. Aspoň detstvo by som mala jednoduchšie.