Jarík

Chcela som dnes pracovať. Nie, nechcela, musela. Porušujem nedávno vygenerovanú zásadu, že víkend je na to, aby som potom vládala ešte aj v stredu.

Lenže vonku je strašná zima.
Mozog nefunguje.
Podvedomie má víkendový "safe mode".

Všetko naokolo je tak zvláštne zimne tiché. Je mi tak klasicky úžasne smutno.

Asi úplná náhoda chcela, aby som práve teraz narazila na stránku Jara Filipa.
Nikdy som nemala veľké idoly, nebola som ani depešáčka ani metalistka. Ale vždy, celú svoju mladosť a doterajšiu dospelosť prechovávam absolútny a s ničím neporovnateľný obdiv k tomuto človeku.

Pred šiestimi rokmi, keď sme s Luciou umývali riady na chalupe a na minútu sme zapli správy v rádiu, zostali sme stáť obidve úplne ticho pri správe, že zomrel. Nebolo treba povedať ani slovo. Iba sme si utreli slzy.
Veci na tejto stránke mi tie časy pripomenuli. Aká som bola nadšená vysokoškoláčka a chodila na diskusie, kde Jarík s plamenným a nefalšovaným hnevom a našou vrelou podporou bojoval s mečiarizmom.
Chodili sme na všetky koncerty, ktoré mal s Richardom M. Počúvali Nočných vtákov. Poznali vďaka nemu skvelú hudbu.
Bolo to strašne dávno. Pred pár rokmi.