Chvála bláznovstva

V pondelok mi zavolal Švéd s tým, že kúpil lístky do divadla. Na utorok. Na nórsku hru.
Ráno som sa tešila do práce ako malá, rátala som hodiny, kedy odídem z práce a uvidím Geišberga. Vrátila som sa v mysli do dávnejších čias, kedy som do divadla chodila hádam každý týždeň a s Luciou sme pozerali na Geišberga s iskričkami v očiach, ako ostatné rovesníčky na Brada Pitta. Pripadal nám neskutočne sexi. Včera mi pripadal skôr ako knieža Myškin. A samú ma prekvapilo, že stále to bolo sexi. Hláska nám oznámila, že si máme vypnúť mobilné telefóny. To v tých časoch, kedy bol Geišberg sexi ako Brad Pitt ešte nebolo. Pevne dúfam, že keď sa svojim šarmom bude blížiť k typom Sean Connery, tak už nikoho ani nenapadne, že takéto niečo treba oznamovať.
Divadlo bolo skvelé.
Dvaja autisti, ktorých "vypustili" z blázninca a dali im sociálny byt v Oslo. Dve deti, dvaja muži, starci...bolo tam snáď všetko. Bol tam aj sociálny kurátor. Chvála bláznovstva.
Keď sa jeden z nich bál všetkého, čo sa v byte "šuchlo", pripomínal mi nášho papagága.
Keď vzdorovito odmietal akúkoľvek pomoc, pripomínal mi môjho otca.
Niektorými veľmi expresívnymi autistickými prejavmi som v tom druhom zas videla svojho šéfa.
V malej sekunde sa jeden z nich zachoval ako Švéd.
A keď Geišberg v malých "prestrihoch" odhaľoval svoje najtajnejšie pocity a obavy, pripomínal mi mňa samotnú. Všetci sme tak trochu autisti.
Len neviem, či je to dobre albo zle.
Každopádne, asi sa nenadarmo tá hra volá Chvála bláznovstva.