Votrelec

Keď som bola na strednej škole, prvý držiteľ mobilného telefónu (syn známeho podnikateľa) nám pripadal všetkým ako mimozemšťan. O pár rokov neskôr, keď som sa aj ja stala hrdou držiteľkou svojho prvého bezdrôtového prístroja už pípalo a zvonilo všetko okolo mňa. Ešte mám v jasnej pamäti, ako ma to neskutočne štvalo. Mala som pocit, že navždy zmizlo všetko ticho sveta.
Napriek tomu som aj ja s nádejou prakticky nonstop sledovala očkom vtedy ešte jednoriadkový displej, či náhodou na ňom niečo neblikne. Prvú "sms" lásku som zažila až niekde okolo dvadsiatky a tie motýle v bruchu, tá lahodná melódia "pípnutia" mi vlievali do žíl stále novú energiu.
A dnes je zas všetko inak. Mobilný telefón sa začína stávať pomaly novým mimozemšťanom v mojom svete. Votrelcom. Zamilované sms-ky nedostávam, odkedy sme sa so Švédom rozhodli, že si budeme tieto nežnôstky adresovať priamo. Je to menej poetické, ale písať sms človeku, čo leží vedľa vás v posteli je, povedzme si úprimne, mierne komické.

Dnes tá lahodná melódia, ktorú som s napätím ešte pred pár rokmi očakávala, znie oveľa častejšie, ako by mi bolo milé. Ak blikne na mobile cudzie číslo, začína v hlave prebiehať pársekundový boj. S vysokou pravdepodobnosťou je to niečo pracovné. Prípadne poisťováci. Nedvíham. Musím, čo ak je to vážne. Kašlem na to, nedvíham...."prosím, EGK...dobrý deň".
Potom zavolá novinárka, drží ma trištvrte hodiny na telefóne a ja v dobrej viere, že to treba poriadne vysvetliť, jej posielam tabuľky, vysvetľujem, dopĺňam, upravujem. Na druhý deň výjde článok, kde sa ja vyjadrujem nepomerne stručnejšie (dve slová) a vyzerám ako debil.

Absolútne najhoršia situácia je zmeškaný hovor od kamaráta/kamarátky/otca/brata....hocikoho blízkeho. Že načo mám mobil, keď ho nedvíham. Že mne sa ani neoplatí volať, lebo mám "v paži". Že ako môžem odísť na celý deň do lesa bez mobilu.

Lebo v lese je ticho????