Nesmelo a pomaly

Nemám rada kolotoče. Nemala som rada húpačky, keď som bola malá. Je jedno, ako to berieme. Z "doslovného" hľadiska mi z nich bývalo jednoducho blbo. Z metaforického vlastne tiež. Nemám rada rýchle zmeny. Všetko si potrebujem obzrieť a premyslieť.
Pomaly kráčať po ulici.
Mnohým ľuďom to príde neuveriteľne depresívne, kráčať podvečer mestom, v ktorom je úplná tma. Pre mňa je to iné. Pomalé, tiahle. Takéto zmeny milujem. Keď sa každý deň vzduch o trošku zmení. Keď je to povečerné šero vždy o trošku iné. Milujem kráčať tmavým mestom. Lebo je pomalšie. Aspoň mne sa také javí.

V poslednej dobe sa mi všetko zrýchlilo. A jedno kolo na reťazovke je jeden deň. Ešte ma neprestane bolieť zadok od injekcie a už kráčam ráno smerom k poliklinike. Len sa každý deň musím viac zababušiť. Len to každý deň menej bolí. Sestrička len pozrie na mňa a siaha po krabičke. Nemusíme si nič vravieť.

V práci otváram tie isté priečinky, rozhodujem sa rovnakým spôsobom, rovnakým spôsobom tŕpnem, že čas beží. Každý boží deň. Idem po ulici a vidím sanitku upaľujúcu "našim" smerom. Dvíham telefón a volám otcovi. Každý deň. Nerozumie tomu.

Vraciam sa domov a môj muž stojí v chodbe a pár stotín sekundy vyčkáva, či sa usmejem. Ak hej, viditeľne mu odľahne. Snažím sa to nepokaziť.

Tento týždeň mal v sebe úplne všetko. Dno aj vrchol. Najväčší strach aj záchvat odvahy. Tento týždeň sa stalo veľmi veľa vecí. Niečo sa zmenilo.
Toto bol ten týždeň, po ktorom hrozí, že ma opäť neznámy pán osloví na ulici a poprosí ma o úsmev. A povie, že by hneď bolo všetko lepšie.
Ale akosi sa mi nedá.