aké sú? aké sme?

Nemám príliš rada také tie stereotypné delenia na "typických mužov" a "typické ženy", ale občas sama skĺzam do toho, že vymedzujem striktné hranice. Občas sa mi zastavuje rozum, ale po vojne je každý generál a mne sa dobre vraví, keď som za vodou.
Takže k veci. V posledných pár týždňoch som si vypočula niekoľko príbehov žien, dievčat, kamarátok tesne pod tridsiatkou, ktoré "sa hľadajú". Houby "sa hľadajú". Hľadajú chlapa, hľadajú rodinu, hľadajú pocit, že niekam patria. Veľmi úspešné ženy, sebavedomie z nich len tak srší. Na prvý pohľad to presne takto chcú. Byť samé, slobodné a zábavné.
Lenže po treťom pohári vína sa zrazu začne klbko odmotávať. Rúž z dokonalej tváre odnáša čašník spolu s pohárom a oči za maskarou prestávajú svietiť.
Každá má iný príbeh a všetky sú vlastne úplne rovnaké. Muži s nimi zametajú, využívajú, sľubujú, že sa rozvedú, sľubujú, že sa vyjadria. A v zásade sú ticho. Týždne, mesiace. A keď už sa zdá, že sú milé pekné a úspešné dievčinky z toho vonku, dotyční páni sa opäť objavia s obligátnym "chýbala si mi." A sme znovu doma. Zas to začína odznova.
V posledných týždňoch počúvam zo svojho okolia samé telenovely. Keleové Vasilkové v priamom prenose.
Ja mám obvykle o víno náskok, lebo nerozprávam. Väčšinou sa zmôžem iba na také tie trápne rady v zmysle "choď od toho preč tak rýchlo, ako sa len dá". Po ďalšom víne už len mrmlem..."nie, nepíš mu sms-ku. Zajtra sa zobudíš a bude ťa to štvať viac ako dnes".
Lenže, Elka, ty tomu nerozumieš. Už som bola odoslaná slovne aj do najhlbších útrob tela.

Myslím, že tomu rozumiem. Tiež som strávila (krátku) časť svojho života s chlapom, ktorý zásadne nechcel so mnou tráviť Silvestra, lebo "s rodinou je na Vianoce a na Silvestra sa chce zabávať". A bola som pripravená kľudne sa za ňho aj vydať, lebo som mala pocit, že to tak má byť. Potom ma Lucya fotila plačúcu o polnoci na Slavíne. Lenže to som mala dvadsať. Ale kto vie? Nenatrafiť na Švéda, mohla som plakať na tom Slavíne aj tento rok. Kvôli niekomu úplne inému.

Neviem, či sa pohybujem v inom prostredí, alebo je to teraz nejaký divný trend. Ale takmer nepoznám nikoho vo svojom okolí, kto sa večer teší domov, lebo tam niekto je. Ono by bolo všetko v poriadku, keby to bolo v poriadku. Ak má niekto chuť tráviť každú noc s niekým iným, prípadne začínať vzťahy len tak z plezíru, nemám s tým najmenší problém. Len, bohužiaľ, takto sa to prezentuje pri prvom víne. Pri treťom víne odchádza rúž s pohárom a celý plezír s ním.

A ja žiaľ nepoznám názor žiadneho chlapa, ktorý je "ten dotyčný". Chcela by som aspoň raz v živote počuť názor z druhej strany. Drvivá väčšina mojich kamarátov sú buď gayovia, alebo chlapi vo vzťahu. Nikdy nikto so mnou neriešil to, že má ženu a milenku...alebo len milenku, alebo nejaký podobný variant. Alebo mi to jednoducho len nevešajú na nos.

Majú tieto ženy mesiášsky syndróm? Alebo sú len nepoučiteľne sebadeštrukčné?