kto odpovie

Túžim po posteli s nočným stolíkom a malou lampou, kde si budem môcť po večeroch čítať. Túžim po tom, aby som v tom tichu pomaly zaspávala s úsmevom. Dotkla sa Švéda a ten by ma v spánku chytil za ruku, v ktorej nedržím knižku.
Vždy so začiatkom roka akoby začínam odznova. Akoby nič predtým nebolo. Znovu od piky. A pritom náš svadobný papagáj už skrotol a nechá sa škrabkať za krkom. Ako naše manželstvo. Veci sa posúvajú ďalej. Stalo sa ich toľko a ja pritom večer sedím s otvorenými očami na posteli a znovu začínam. Opisujem stále tú istú kružnicu a kladiem si stále tie isté otázky. Vždy sa dostanem na jej začiatok a mám pocit, že teraz by už konečne mala prísť odpoveď. Vždy som si myslela, že raz sa niečo stane a mne zrazu bude všetko jasné.
Po dlhej dobe mám zas naozajstnú rodinu. Mám všetko, po čom som vždy tak bytostne túžila. Napriek tomu ležím večer v posteli a kladiem si tie isté otázky. Tie, čo som si písala do denníka, keď som si ho ešte písala. Keď nebol v mojom živote nikto, kto by ma v polospánku chytil za ruku. Keď nebol dokonca ani nikto, kto by mi povedal :"Dievčatko moje, život je ťažký, ale nič krajšie nie je". A odpovede som vždy hľadala všade okolo seba. Lenže odpoveď je niekde úplne, ale úplne inde.
Začína sa ďalší rok, začínam opisovať ďalšiu kružnicu a znova, znova zisťujem, že treba hľadať v sebe.