slová, slová, slová

Posledné tri dni som si spievala "Spomínam na Paríž". To je tá moja úchylka, že sa stále pohybujem o pár dní dopredu. Spomínala som na Paríž pri tom, ako sme sa so Švédom túlali popri Seine. Čakala som na to niekoľko mesiacov ako na spasenie. Boli sme posledné dni v Paríži. Ako zamilovaný mladý párik, len s tým rozdielom, že sme chvíľami po sebe vrčali ako psy, lebo tie posledné mesiace chronickej únavy sa museli samozrejme niekde prejaviť.
Spievala som si pri Seine a nikto sa na mňa nedíval ako na šialenú Viktorku u splavu. Oni si tí Francúzi totiž mrmlú popod nos úplne stále. Niečo si vravia, usmievajú sa len tak a pohmkávajú. Bodaj by nepohmkávali, keď žijú v tom meste. Všetci sú tam veľmi pekní. Krásne oblečení a neuveriteľne pokojní. Ženy majú na hlavách úplne šialené čiapky (prilby, baranice, šatky, kusy látky) a vyzerajú úžasne. Keby som si to dala na hlavu ja, tak ma asi zavrú za verejné pohoršovanie. V Bratislave. Tam som sa odhodlala na minisukňu. Síce ma "prefúklo", ale nech. Stálo to za to.
Máme v nohách desiatky kilometrov malých uličiek a veľkých bulvárov. Áno, aj toho, kde sa tak dobre nakupuje. Ale to nesmiete byť so Švédom, ktorý sa pri pohľade na obchod s oblečením v sekunde premení na neskonalého bručouna. Tak som to vzdala. Na nákupy sa pôjde inokedy. Mohla som byť síce pekná ako tie Francúzky, ale nebudem. Tak.
Boli sme dokonca náhodnými svedkami veľkého vítania celebrity. Pred polnocou na Montmartri, cestou domov, sme narazili na skupinku asi tridsiatich ľudí, ktorí nadšene niekoho očakávali pod bránou. Podľa napätia v ulici to vyzeralo, že musí z tej brány vyjsť minimálne Alain Delon. Krásna Francúzka v krásnom kabáte na starom bicykli sa pri nás pristavila, že čo sa to deje. A my že nemáme ani šajnu, ale určite niečo veľké. Moje nohy v minisukni už kričali, aby sme šli spať, ale nedalo sa. O päť minút vyšiel z brány miestny Štefan Skrúcaný, všetci sme zatlieskali a bolo po paráde.
Paríž má toľko tvárí, že by sa dalo písať do rána. Po organovom koncerte v Notre Dame som pochopila, že Viktor Hugo napísal Chrám Matky Božej len preto, aby mohol detailne popísať ten priestor.
Asi stokrát za deň som povedala "tu je tak dobre". Asi stokrát som si spievala. Posledný večer som už od únavy krívala ako Quasimodo, ale stálo to za to.
Teraz už len spomínam. Slová sú zbytočné. Treba tam ísť.