Sestra

Vždy som chcela mať sestru. Teda, teraz mám pocit, že som vždy túžila mať sestru. Mám pocit, že by sa mi vyrastalo lepšie, keby som nemusela viesť fiktívne dialógy s neznámym novinárom, ako som to robila v detstve. To som si raz prečítala v jednej knihe z edície Čajka, čo bola pre dievčatá od trinásť rokov. Mala som len desať a cítila som sa strašne dospelá.

Chcela som mať sestru, s ktorou by sme večer v posteli klábosili a mohla som sa jej so všetkým zdôveriť.. Chcela som mať sestru, ktorá by prežila to isté čo ja a chápala by ma. Kupovali by sme si spolu oblečenie a kryli si chrbát pri tajných večerných rande. Takto som o tom snívala. Takto som o tom čítala v knižkách pre dievčatá od trinásť rokov.

Chcela som mať sestru, ktorá by mojim deťom štrikovala svetre a piekla v nedeľu koláče. Ktorá by ich naučila lyžovať. Spriaznená duša, ktorá je vždy po ruke, keď ju treba. A hlavne keď ju netreba.

Keď som na svojej svadbe o druhej v noci bosá tancovala so svojim bratom, obaja sme plakali a vraveli si, že musíme držať spolu. Sľúbili sme si to raz a navždy.

S mojim bratom asi nikdy nebudem večer klábosiť, nikdy nebude asi piecť mojim deťom koláče a učiť ich lyžovať. Aspoň tak sa mi to teraz zdá. Lenže keď tak sedím a uvažujem o tej vytúženej sestre, asi by som nemenila. Jeho nikdy.