Dvojaký meter? Na koho?

V poslednej dobe sa okolo mňa vyrojili rôzne konferencie v zahraničí, ktoré sú výbornou príležitosťou "vypadnúť" a vidieť nevidené a spoznať nepoznané (a nepoznaných). Na druhej strane sa stále nemôžem zbaviť pocitu neuveriteľne premrhaných peňazí.

Minulý týždeň som bola na jednej konferencii o rasizme, xenofóbii...v krajinách EÚ. Vo Viedni. So zástupcami všetkých 27 EÚ členov. V hoteli Hilton. Za ťažké prachy. Mladučká Paris bude mať na ďalšie fáro.
Na chodbách a vo výťahoch ma zdravili usmievaví upratovači, upratovačky a "liftbojovia" všetkých možných farieb pleti, len nie tej našej vyvolenej. A ja som naoko hrdo kráčala do konferenčnej miestnosti, kde sme viedli nekonečné debaty o tom, čo s tou našou "nadradenosťou" vlastne urobíme.
Možno je to aj našou socialistickou minulosťou, že nám isté veci prídu ako mrhanie peňazí. Napadlo mi to, keď sme sa nejako zvláštne "sčuchli" s kolegami z nových členských krajín. Všetkým to prišlo divné, všetci krútili hlavami, že načo Hilton. Naši "starší" kolegovia mali pocit, že je to úplne v poriadku.
Lenže to má celé dve roviny. Jedna je tá, či na to máme alebo nemáme a kto to vlastne všetko platí. Mladík z Bulharska poznamenal, že keby mu dali peniaze, čo za ňho vyhodili počas dvoch dní vo Viedni, dva mesiace by nemusel pracovať.
Oveľa dôležitejšia je však podľa mňa symbolická rovina toho všetkého. Vadí mi síce, že sa mrhajú peniaze daňových poplatníkov EÚ takýmto spôsobom, ale ešte horší je pocit, že sa tvárime, že riešime chudobu, diskrimináciu a neviem čo a popri tom pijeme najdrahšie víno, jeme krevety a kúpeme sa v bublinkovej vani. Nemám rada tie rečičky, že radšej treba dať tie peniaze chudobným deťom. Len si myslím, že sa veci dajú robiť aj efektívnejšie a bez zbytočných okázalostí.

Poznámka na záver - nie, nezobrala som si z hotela ani župan, ani uterák.