podstata...

"Ja by som si ťa najradšej zobral za ženu. . Ale mám smolu. Už som si ťa zobral", povedal mi raz nedávno Švéd ani neviem pri akej príležitosti. Možno som len tak sedela a urobila nejakú hlúposť. Alebo som sa len tak pozerala do diaľky. Niekedy sa to stane.
Často si tú vetu opakujem, keď by som ho najradšej za niečo zabila, keď by som ho najradšej nevidela. Keď by som bola najradšej sama. Posielam ho v duchu do horúcich pekiel a je mi jasné, že keby zmizol, tak by som to hádam ani nezvládla.
Ako včera v noci, keď odfičal autom do Bruselu. V noci. On, ktorý zo sekundy na sekundu večer zaspí a ja sa môžem túliť, koľko chcem. Mám dokonalú schopnosť vytvárať katastrofické scenáre a tak som už mala vybraté šaty na pohreb a v duchu som držala jeho mamu za ruku. V jednej sekunde sa mi dokáže odohrať celý príbeh pred očami a je to desivý príbeh. Bláznivá ženská.
Pred chvíľou mi prišla správa, že má pre mňa prekvapenie. Pýtal sa, čo mi má doniesť a ja som odpovedala ako moja mama otcovi v detstve - dones hlavne seba. Vtedy mi to prišlo hrozne trápne.Teraz som to pochopila. Obvykle nemám nejaké problémy, keď niekam odchádza. Ale včera som mala taký naozajstný strach. Asi som nejaká precitlivelá. Alebo len chápem, čo mi tou prvou vetou naozaj chcel povedať. Ja by som mu teraz povedala to isté. Že nič nie je dôležitejšie.