Spoločníčka

Neznášam úzkosť. Neznášam ten pocit, keď prichádza a mne sa len tak z ničoho nič začne horšie dýchať. Akoby sa pomaly stále niekde okolo mňa plížila, moja večná nepriateľka, spoločníčka, úhlavná sokyňa.

Môžem prežiť nádherný deň, milovanie, smiech a šťastie, ona sedí v kúte a číha. Vie ma nájsť cez zopár myšlienok, vkradne sa a víťazne udrie niekde doprostred hrudníka. Neplatí na ňu nič. Jedného dňa prišla ako nevolaná návšteva. Ako keď niekto zrazu zaklope a vy začnete v zmätku hľadieť po byte, či je všade upratané. Nebolo. A ona sa aj tak rozhodla zostať a sprevádzať ma. Zväzuje mi nohy, aj krídla by mi zviazala, ak by sa dalo. Niekedy mi trošku popustí reťaz a ja bežím a cítim neskonalé šťastie, usmievam sa, tancujem a na moment mám pocit, že ak sa otočím, tak už tam nebude. Alebo že len tak z ničoho nič povie "stačilo". Lenže jej nič nie je dosť. Žiaden môj životný úspech, žiadne nájdené šťastie v podobe lásky. Skúša ďalej a pritvrdzuje.

Stále dúfam, že príde v mojom živote niečo, čo ju definitívne zaženie. Lenže ona sa beštia len škodoradostne usmieva. Skúšaj...