Keď horí, haste

Dnes som v práci absolvovala požiarne školenie. Bolo to veľmi podnetné a každému túto skúsenosť vrelo odporúčam.
Pani školiteľka kvôli nám štyrom pricestovala až z Popradu a svojim šarmantným prízvukom nám niekoľkými vetami vlastne povedala, že keď horí, máme hasiť. A keď nehorí, tak máme dávať pozor, aby nehorelo. A pritom rozkošne hýbala ručičkami s namodro nalakovanými nechtami.
Uprostred školenia (čiže po piatich minútach) som si začala zapisovať, lebo inak by som od smiechu asi padla pod stôl. "Ak vám napríklad začnú horieť tieto čerešne (modré prstíky ukazujú na tanier na stole), nehaste ich uprostred, ale okolo". Výraz tváre mojich kolegov by stálo za to odfotografovať. Bolo to skoro ako na mojej svadbe, keď teta v čiernom recitovala báseň "Každé ráno, stokrát áno". Tam sa išla popučiť už hádam aj Švédova babka.
Ešte sme sa dozvedeli, že keď začne horieť, máme kričať horí. Pomerne logické. A máme vždy upozorniť priameho nadriadeného, ktorý zas upozorní svojho priameho nadriadeného a tak ďalej až po "majiteľa". To sme sa nevedeli veľmi dobre zhodnúť na tom, že kto z nás štyroch je komu viac nadriadený. Všetko sa vyjasnilo, keď som si v dokumentácii prečítala, že som sa stala "veliteľkou požiarnej hliadky", čo mi prinieslo hneď vyšší status a novú formu životného naplnenia.
Také požiarne školenie je celkom sranda. Nič sa tam nedozviete, iba že všetko potenciálne horí. To je vlastne celkom dôležitá informácia.