Pri jazere

Naposledy sme tam boli tuším v roku 2002. Ešte sme študovali, ja som bola čerstvo zamilovaná do Švéda a chodila som ako mierne sfetovaná s rozškľabeným výrazom v tvári. Lucya sa zamilovala tam a výraz mala takmer identický.
Chalupa úplne vynovená, ako zo škatuľky. Úplne iná, ale spirit si to miesto zachovalo. Dve fľaše červeného vína, jedno lacnejšie, aby sme zaspomínali na staré časy. Nevypili sme ho. Už nie sme školáčky. Prvú noc sme do pol piatej ráno sedeli a len tak rozprávali. Niektoré veci akosi nešli dobre z úst, tak sme vzali pero a napísali ich. Lialo ako z konvy a blesky udierali do chalupy v pravidelných intervaloch. Nič to.
Ráno som vstala do narodeninového ošiaľu a keby som akosi nezabudla v poslednej dobe plakať, tak by som rumádzgala ako malá. Narodeninovú tortu som nedostala už hádam dvadsať rokov. Päť dní a tisíc malých prekvapení.

Je dobré vracať sa na staré miesta. Je dobré uvedomiť si pravé priateľstvá. Aj keď po pár dňoch už nevládzete toľko piť a ponocovať ako kedysi. Aj keď sa tešíte domov na svojho chlapa a vlastnú posteľ. Aj keď vám občas preblysknú pracovné povinnosti a bojíte sa ísť v pondelok do práce. Aj keď sa toľko vecí neustále mení. Staré dobré príbehy ostávajú nemenné.