Na východ od východu

Ďalší zo spomienkových víkendov. Tentokrát sa odohrával na východnom východe, tam, kde moja drahá pani matka prvýkrát otvorila oči. Oslavovalo sa 450 -te výročie založenie obce a ja s mojim bratom sme išli reprezentovať západnú rodinnú vetvu. Tým sme sa jednoznačne odsúdili na požívanie alkoholu od ôsmej ráno a na kŕčovité úsmevy pri poznámkach typu : takéto jedlo (pitie, les, cestu, plot, záhradu...čokoľvek) v Bratislave určite nemáte. A že v tej Bratislave nemáme vlastne nič (jedlo, pitie, cesy, ploty a už vôbec nie lesy). Ja som na to zvyknutá od detstva, Švéd to znášal o poznanie ťažšie. Najmä preto, že on v tom lese trávi dosť veľa času.

Horšie bolo, keď sa na mňa v pravidelných hodinových intervaloch rútili všelijaké postaršie dámy (krv a mlieko) a nefalšovanou "rusnačtinou" a dychom od cesnaku a spišskej borovičky na mňa spustili kedy, čo, ako a prečo s mojou mamou kedysi stvárali. A že je jej škoda a že to bola bars dobra žena. Zoznámila som sa približne s 95 ľuďmi. Plus mínus. V nedeľu ráno cestou do kúpeľne som poloslepá podávala ruku nejakej pani, ktorú mi predstavovala moja krstná mama. "Vieš, dedko mal vo Vranove bratranca a táto teta je sesternica jeho syna...niečo niečo". Myslím, že to bolo úplne jedno, kto to bol, lebo v podobnom príbuzenskom vzťahu som pravdepodobne aj s predavačkou v našom blízkom nákupnom centre (niekto mi spomínal, že je z Michaloviec).

Jeden z najzaujímavejších zážitkov mi poskytol dedo, ktorý sa na oslavách ocitol úplne náhodne. Narodil sa v Turecku, matka Francúzka, otec Brit a on hovoril asi šiestimi jazykmi. Fascinujúco prepínal z jednho do druhého podľa toho, akým hovoril človek, s ktorým mal práve tú česť. Po slovensky ani rusnácky nevedel, tak sme sa s ním bavili asi štyria. Prebrali sme islam, vstup Turecka do EÚ aj to, čo s našou krajinou spraví prechod na EURO. Potom išiel spať a ja som sa vrátila k svojim príbuzným, ktorí práve v opojení z ukrajinskej slivovice "tancovali rokenrol". K tomu sa nedalo nepridať, samozrejme. Nejaká rusnácka krv vo mne ešte stále koluje. Opäť som tým pádom bola jasná dcéra svojej matky, ktorá takto ako ja údajne "vystrájala" celú mladosť. A bola to bars dobra žena.

Tak sme si zaspomínali. Posvätili sme erb obce, otvorili výstavu hrnčekov, zaslzili spolu so "starostkyňou" obce. Starostkyňa je podľa mňa oveľa výstižnejší názov funkcie ako starostka.
Pekný víkend to bol. Som zvedavá, na koho sa budem rútiť ja, keď bude 500té výročie.
Snáď deťúrence tých dôb prežijú aj moj cesnakový dych a spišskú borovičku.