Podovolenkový syndróm

Posledné dni na dovolenke obvykle ľudia pomaly menia výraz v tvári. Ja to mávam tiež. Slnko svieti, dejú sa hrozne fajn veci, ale červík, zvaný tiež "pracovný" sa začína pomaly a nekompromisne zavŕtavať do mozgu. Najprv len jednou myšlienočkou (porada 2.8), neskôr intenzívnejšie (treba pripraviť nejaké podklady) a ja sa snažím to zaháňať ako sa len dá. Lenže po návrate sa už nedá nič robiť. Už nemôžete ležať ako nejaký blbec na pláži. Už sa ten druhý august tak sakramentsky blíži, že si neporadíte. A to sú presne tie dni, kedy sa akoby z pomsty začínajú kumulovať zlé správy. Rozhodnutie o prijatie na doktorandské štúdium. Všetko v poriadku až na jeden detail. Všetci v komisii boli milí, priateľskí a príjemní. Až na jedného, ktorý zazeral a tváril sa, akoby som bola traktoristka z Krivoštian. Bol mi pridelený ako školiteľ dizertačnej práce.
Mail od šéfa so zoznamom projektov, ktoré ideme podávať. Mám pocit, že neexistuje na tomto svete projekt, ktorý nejdeme podávať. Celkom by ma zaujímalo, kto ich bude robiť.

Ráno som začala plánovať ďalšiu dovolenku. Teraz by to chcelo hory a kľud. Lenže Švéd má v auguste toľko roboty a výjazdov, že budem rada, ak ho uvidím. A tisíc malých drobností, ktoré mi berú vietor z plachiet (po windsurfingovom týždni táto metafora naraz nabrala úplne nové dimenzie).
Navyše mnohé moje kamarátky s malým bábätkom práve otehotneli v druhom kole a mňa chytá pocit, že naozaj nič nestíham. Včera som si na gynekológii cvične zobrala knižku "Plánujeme bábätko", ale to je asi tak všetko, čo pre tento projekt môžem spraviť. Musím totiž písať iné projekty.

Kolega mi po návrate z dovolenky povedal, že vyzerám o dvesto percent lepšie, ako inokedy. A že sa mám presťahovať do južnejších krajín. Zvážim.