Biele (a dlhé) noci

Pred časom som bola v Prahe na jednom pracovnom výjazde. Každý večer sme so slovenskými aj českými kolegami posedávali v krčme a debatovali o problémoch dnešného sveta. Keďže slovenskí kolegovia sú zároveň mojimi priateľmi, tak po odchode tých českých prišlo obvykle aj na témy súkromia, vzťahov - klasicky, ako to v krčmách býva.
Jeden večer sa však od ostatných výrazne odlišoval. Boli sme len traja, pri prvom pive sme poriešili rozdelenie Československa, pri druhom už neviem ani čo a pri treťom sme nejakým zázrakom zablúdili k téme literatúra. Bolo to ako prechod do inej dimenzie. Hodiny ubiehali, pivá sa na stole striedali a ja som si pripadala ako Alenka v ríši divov. Vynárali sa mi obdobia môjho života, kedy som čítala rôzne veci a jasne a zreteľne som si pamätala, ako som sa v tom čase cítila a čo tie knihy so mnou robili. Pamätám si, ako som ešte na základnej škole čítala prakticky nonstop. Cestou do školy, zo školy, v električke, na ulici. Dostojevského Zločin a trest som mala na programe, keď naši doma maľovali byt. Malý strih do situácie, kde je zakrytý všetok nábytok v byte a uprostred izby moja posteľ a ja na nej zamilovaná do chorého a šialeného Rodiona Raskoľnikova. Biele noci som čítala v Medzilaborciach, keď som dve hodiny čakala na autobus k babke. To už bolo na strednej škole. Skvelá učiteľka, ktorá viedla literárny seminár mi odhalila úplne nových autorov, o ktorých som ani nechyrovala.
A takto som v ten večer paralelne viedla dve diskusie. Jednu s príjemnými ľuďmi, ktorí spomínali stále ďalšie a ďalšie knihy, druhú sama so sebou a so spomienkami na vlastnú minulosť.
Na vysokej škole som na beletriu takmer zabudla. Čítala som tiež stále, ale úplne iné veci. A odvtedy sa mi to už nevrátilo. Stále tú lásku pociťujem, už jej však neviem dať toľko, ako kedysi. Za rok už neprečítam viac, ako desať kníh. Mnohé mám rozčítané, mnohé na mňa čakajú v poličke alebo pri posteli ešte nedotknuté. A kupujem ich stále. Utekám z tohto sveta do kníhkupectiev a odchádzam prázdejšia o peniaze, ale naplnená pocitmi. Kedysi som začala čítať knihu a bola som s ňou vždy, keď to bolo čo i len trochu možné. Dnes sa aj mesiac ku knihe nevrátim. Už s nimi tak nežijem. Neviem, kam sa to podelo. Ale veľmi, veľmi mi to chýba.