Dilemy

V poslednej dobe sa mi vtierajú do pozornosti nahováračky na zmenu práce. Z televízie, časopisov, internetu sa na mňa usmievajú krásne tváre šťastných ľudí, ktoré sa po rokoch slepoty oslobodili spod jarma spoločenskej štruktúry a stali sa samými sebou. Pri mojom jemnom a neustále potláčanom fatalizme si občas navrávam, že sa mi snaží ktosi čosi naznačiť.

Sediac v práci po zotmení občas pozerám do okna a vidím samú seba v úplne iných situáciách. Aj sa usmievam o čosi viac ako inokedy. Lenže, babo raď. Mnohí mi vravia, že "kiež by mali takú zaujímavú prácu ako ja". Nič stereotypné, mnoho zaujímavostí každý deň a v konečnom súčte možno dokonca prispievam k tomu, aby bol svet raz lepší. To, že "nič stereotypné" mi dáva pekný adrenalín najmä vo chvíľach, keď končím jednu prácu a nič nové sa nečrtá. Normálny človek by zbalil caky paky, honorár za poslednú robotu a šiel by oddychovať do teplých krajín. Ja poškuľujem skôr po tom, čomu a komu by som sa mohla tentokrát pozrieť na zúbky.

A tak vždy, keď už nevládzem, zjaví sa nejaká nová téma, ktorá ma začne fascinovať, pomaly opantávať a ani neviem ako, pri splne mesiačika sa pomalicky poberám domov, aby som mohla pred spaním uvažovať, čo zajtra napíšem. Nerada to priznávam, ale...baví ma to. Občas. A v reklamách a časopisoch stále tie usmiate tváre.

Nedávano večer sa pýtam Švéda: "Počuj, čo by si si o mne myslel, keby som sa tak o desať rokov na všetko vyflákla a začala precvičovať aerobik, jogu alebo robiť niečo podobne intelektuálne náročné?". Čakala som, že povie, že načo potom investujem do seba toľko energie, času a stresov. On však len zdvihol obočie a skonštatoval, že nevie, čo by si mal o mne myslieť, lebo on uvažuje úplne rovnako.

Je nás takých asi viac. Koľko dní je desať rokov?