Prichádza?

Neviem, či sa mi to len zdá, alebo naozaj pomaly prichádza jeseň. Väčšinou to spoznám podľa takej jemnej melancholickej nálady, ktorá ma pomaličky začína obchádzať. Je to ten pocit hlbokého smútku, ktorý vám akosi masochisticky robí dobre. Vtedy obvykle znova vyťahujem MP3 prehrávač zo šuflíka a prestávam počúvať "zvuky ulice" a vraciam sa nejako do seba.
Začalo mi to už minulý týždeň, napriek tomu, že boli horúčavy. Sedela som večer doma s vyloženými nohami a mala som zvláštnu chuť plakať.
Včera som odišla z práce už o piatej a túlala sa po meste. Asi hodinu som strávila v Artfóre, už som pomaly začala byť podozrivá. Divne som sa usmievala a v rukách som držala hádam polovicu kníh. Usmievala som sa na mamičku s dieťaťom, ktorá tam tiež trávila pomerne významný čas. Biologické hodiny jemne zacinkali. Opäť.
Pomaličky sa začalo zvečerievať a Švéd sa už hlásil, že kde sa toľko túlam. Keď som mu domov doniesla javorový sirup a knižku s receptami zo starého Prešporka, už sa len usmieval.
Farbu vlasov som preventívne zmenila na tmavšiu, kúpila som ceruzku na oči a rituálne tak ukončila leto. Ani neviem prečo, ale veľmi sa teším na ten deň, keď sa začne skôr stmievať a vzduch bude chladnejší. Vtedy cítite každý nádych.