Aké jednoduché...

Ľudia často s ovládačom v ruke prepínajú kanály a frflú, ako to s tou kultúrou ide dolu vodou. Ja tiež prepínam kanály a tiež niekedy frflem. Na všeličo. Ale niekedy dostanem mail so zaujímavou ponukou, niekedy sama vyhľadávam. A čuduj sa svete, nachádzam čím ďalej viac.

Minulý týždeň som našla v pošte mail od Švéda s letákom na kultúrny festival v Banskej Štiavnici. Štiavnicu milujem, niektoré podujatia ma zaujali, víkend vyzeral optimisticky. Zbalili sme spacáky, nejaké handry a pár priateľov a hneď v piatok po práci sme vyrazili. O deviatej sa na námestí odohrávalo predstavenie o Sládkovičovej Maríne - ako inak, v jej rodnom dome (mimochodom, momentálne tam je pizzeria Marína). Môj prvotný rezervovaný postoj k slovenským básnikom vyprchal v prvých troch minútach. Vyrazilo mi to svojou nádherou dych. Predstavenie bolo preložené aj do francúžštiny, čo tomu dalo úžasnú atmosféru. Neskôr som sa dozvedela, že Marína bola štúrovcami odmietnutá pre svoju "neslovenskosť a lascívnosť", čím sa mi razom stala ešte sympatickejšou.

Ráno sme sa presunuli do banskej štôlne, kde mladí slovenskí básnici recitovali svoje dielka. S prilbami na hlave, v pršiplášťoch, v ruke čaj s rumom vyfasovaným pri vstupe. Čo viac dodať. Stískala som Švédovi ruku a usmievala som sa ako malá. Taká malá krásna absurdná dráma.

Na prvom vysvedčení v živote som mala ako národnosť napísané "rusínska". Potom to naši zmenili na slovenskú, ale kúsok identity mi ostal. Rusnáci sú vnímaní ako "toti šaleni vychodňare", ale majú krásny jazyk. O to viac ako bežné predstavenia ma šokovalo rusínske divadlo Alexandra Duchnoviča. Celé som to sledovala so zatajeným dychom, párkrát mi vybehli do očí slzy. Cítila som sa ako dieťa. Obrovské krokodílie slzy sa mi valili po tvári. Ako na húsenkovej dráhe. O pár hodín neskôr som totiž tancovala na nádvorí kaviarne s 82 ročným deduškom. Normálne som spravila dámsku volenku, lebo som to psychicky nezvládla. Nevedela som pochopiť, ako sa môže taký starý človek zabávať o druhej v noci na takú hudbu. S rukami hore sme sa obaja na seba usmievali. mala som pocit, že ma dokonca trošku balil, tak som sa cítila lascívne ako Marína. Potom išiel na pol hodinku poklábosiť so Švédom, aby "nežiarlil". Keď sme o tretej odtiaľ odchádzali, deduško družne konverzoval s mladíkom s oranžovou čiapkou na hlave a obrovskými "muchapuk" okuliarmi. S úsmevom mi zamával na rozlúčku.

Stalo sa tam toho oveľa, oveľa viac. Bola som so skvelými ľuďmi na skvelom mieste, v správnom čase. Človek sa akoby znova narodí. Ono to vlastne ide veľmi jednoducho. Len treba trošku chcieť.