Už asi nie je

Keď odchádzal do Austrálie, dala som mu link na tento blog. Potom mi v pravidelných intervaloch písal, ako sa vždy teší na nový článok, že mu to tam prináša trochu domova. A keď som tento blog chcela zrušiť, tak to bol on, kto ma od toho odhovoril.

Spoznali sme sa asi pred siedmimi rokmi, tak trošku ma priviedol k tomu, čo som ďalšie roky robila. Tak nejako dával veciam zmysel, aj keď si už nikto z nás nemyslel, že niečo zmysel má. Vždy sme si z takej jeho jemnej naivity uťahovali, ale keď bolo naozaj zle, tak prišiel a bol. So širokým úsmevom povedal "čavík" a hneď všetko bolo akosi lepšie. Ľudia vravia, že keď bolo najhoršie, túlal sa s nimi po meste. Len tak.

V poslednej dobe trochu utekal. Vravievali sme mu, že ujsť sa nedá. Celé dlhé večery sme doňho pri fernete hustili, že všetko je len o nás a kým si to neusporiadame v sebe, tak môžeme utekať kam chceme. Všetci v tejto divnej skupinke, ktorú sme asi pred piatimi rokmi nazvali YES (a už si len matne spomínam, čo tá skratka znamenala), sme trošku podivíni. Ako vravieva môj otec, všetci blbneme svojim spôsobom. Niektorí neuroticky, niektorí hystericky a preto sme na seba často kričali. A Mišo bol vždy za toho blbečka, ktorý nám tvrdil, že riešime úplné nezmysly. Asi stokrát mi povedal, že budeme šťastní, až keď budeme mať deti. Dovtedy nič nepochopíme.

Pred pár mesiacmi opäť ušiel. Veľmi ďaleko. A my si už dva dni opakujeme dokola, že zomrel a nejako nám to nedochádza. Sedíme a pýtame sa, či nám to musel vysvetliť fakt až takto.