Malé objavy

V poslednej dobe začína byť jeseň mojim najobľúbenejším ročným obdobím. To, že som vlastne od prírody melancholická, mi umožňuje v tomto čase byť legitímne neusmiata. A paradoxne som to práve ja, kto sa v poslednej dobe usmieva. Lebo toto je moja poloha. Necítim úzkosť zo sveta, necítim ťažobu života a zlých vecí, čo sú okolo. Len mi je tak nejako zvláštne presmutne krásno.

A tým sa zásadne líšim od svojho okolia. Ráno diagnostikujem podľa toho, aké "zvolania" majú ľudia v mojom gmailovom "četovacom zozname". Posledné dni sa tam objavujú čoraz častejšie slová ako splín, smútok, kopa otázok v rôznych variáciách. A keď rozprávam s priateľmi, tí sú nejako mimo svojej kože. Strácajú pôdu pod nohami, nevedia, čo chcú a prečo vlastne. Ja to neviem tiež, ale na rozdiel od iných období mi to nejako veľmi neprekáža. Skôr sa v tom tak nejako ľúbivo babrem. V januári obvykle dostávam panické ataky a neviem nájsť jeden, jediný dôvod, prečo majú veci zmysel. V lete sa nejako prirodzene očakáva radosť zo života, čo mi tiež niekedy nevyhovuje. Keď ju mám, zapadnem, keď nie, cítim sa divne.

Asi mám rada jeseň, lebo v nej môžem byť celkom bezostyšne sama sebou. Nikdy v živote by som nepovedala, že budem mať rada jeseň. Zvláštne