Odchádzame...

Posledné dni, a vlastne už pomaly aj týždne, balíme krám. Keď som pred tromi rokmi vo svojej poloizbičke u otca skladala oblečenie do dvoch veľkých krabíc, mala som pocit, že odchádzam navždy a v ústrety parádnemu životu. Čo bola do istej miery aj pravda, len s tým rozdielom, že to "navždy" bolo trošku prehnané.

Náš prvý byt v podnájme so Švédom nám neuveriteľne prirástol k srdcu. Síce tam stále kvapkala voda, nefungovala rúra a museli sme neustále preventívne vetrať, bolo to prvé bývanie a navždy už ostane pre nás možno najkrajším. Z dvoch krabíc s oblečením sa odrazu stalo päť, zopár knižiek narástlo na stovky a pribudlo zopár svadobných darov. Tri roky ako mávnutím čarovného prútika. Preč.

A ja sa vraciam opäť domov. Na chvíľu. So Švédom ruka v ruke. Kedysi u nás tak polotajne prespával, dnes má na to už "papier". Asi sa nám ide zmeniť dosť veľa vecí v živote. Asi budeme chvíľu zas nomádi, kým sa nám podarí konečne sa uhniezdiť vo svojom. Chcela som napísať "navždy", ale to je podobné ako s tým "nikdy" a s tým sa neradno zahrávať.

Balíme po večeroch a víkendoch rôzne prkotinky, vyhadzujeme obrovské vrecia nezmyslov a občas jeden z nás len tak vzdychne a na chvíľu sa zadíva do ďaleka. Spomienky. Som zvedavá, kam sa náš život teraz uberie. Občas sa v noci pritúlim a poviem spiacemu Švédovi, že sa trošku bojím. A on v polospánku zamrmle, že tiež sa bojí a ráno si to nepamätá.

Každopádne, jedna kapitola sa pomaly uzatvára a ideme ďalej. Len dúfam, že tento náš knižný príbeh bude mať čo najviac takýchto fajn kapitol.