Inak

Ono to v živote už tak chodí, že veci sa nemenia pomaličky, postupne. Možno aj hej, ale tie malé zmeny si nevšímame. Ako tá slávna žaba, čo sa pri postupnom otepľovaní vody uvarí a keď ju hodíte do vriacej, tak vyskočí. Jej šťastie.

Ja mám niekedy pocit, že môj život vyzerá tak, že z ničoho nič, uprostred ulice ma niekto otočí ako pri hre na slepú babu, odokryje mi oči a svet je zrazu úplne iný. Raz krajší, inokedy kruto zlý. Raz vstúpi do krčmy úplne cudzí človek a ono je akosi v sekunde jasné, že tento z vášho života len tak nevypadne. Ani neviete ako a kráčate k "oltáru". Inokedy zas zazvoní telefón a úplne rovnakým spôsobom iný človek z vášho života zmizne. V sekunde.

A medzi tým je milión väčších či menších príbehov, ktoré v rôznej intenzite skúšajú vašu celistvosť. Teraz je presne obdobie, kedy mám pocit, že ma niekto v tom parku so zaviazanými očami otáča. Snažím sa nahmatať okolo seba iných a mnohých nespoznávam. Iných zas spoznávam a nestačím sa čudovať, akú nežnosť majú v tvári, ktorej sa prvýkrát dotýkam. A mám strach, ze keď si dám dole tú šatku z očí, tak budú veci inak. Teraz sa točím. Teraz ešte nič neviem. Len tuším, že sa niečo deje.

Nemám rada zmeny. Necítim sa vo svojej koži. Čakám.