Iba dnes

Toto je ten čas, keď je jasné, že jeseň je usadená úplne hlboko a len tak neodíde. A usadila sa aj vo mne. Mám pocit, že je všade okolo nejako zvláštne ticho. Nikto sa neozýva, iba tí, ktorým naozaj záleží. A tí sa navyše usmievajú..aké slnko zrazu. A pritom prší a ja sa stále častejšie pozerám z okna, aj keď viem, že by som nemala. Že by som mala stihnúť dorobiť dnes toľko vecí. Spomenula som si na takýto deň pred niekoľkými rokmi, keď som ešte v tme ráno v autobuse počúvala Deža Ursínyho a všetko len tak išlo okolo. A pozerala som na staršiu dámu pri mne a rozmýšľala som, na čo myslí...keď je takto vonku a jemne mrholí, tak chodím po ulici veľmi, veľmi pomaly a pozerám na ľudí. Všetko je len v takej zvláštnej hmle a ja sa snažím na chvíľu žiť ich životy. Vediem s nimi nemé dialógy a hľadím na nich dlhšie, ako by som mala. "Slečna, boli by ste taká pekná, keby ste sa usmiali, máte príliš smutné oči"..a ide ďalej. Starší pán cestou z práce. A potom iný, ktorý mi na rohu fúkne do ucha a zmizne, kým sa stihnem obzrieť. Masochisticky milujem to chvenie v žalúdku v tieto dni. Keď som zvláštne melancholická a ostatní so mnou. Keď nemám tragické myšlienky, len mi tak veľmi príjemne nie je dobre. Možno zajtra bude úplne iný deň a bude nadovšetko divný pocit "príjemného smútku". A ja sa budem samej sebe po toľký krát čudovať. Ale dnes sa asi pôjdem prejsť do ulíc. Veľmi, veľmi pomaly. A možno sa aj usmejem.

Medzi rečou

Rozhodli sme sa, že sa zoberieme. Len tak, v piatok, medzi rečou. Sedeli sme v krčme so strašne zvláštnou náladou. Obaja. Chodili okolo nás ľudia a ja som sa občas rozcítila, alebo som len tak zamyslene pozerala do neznáma. Mali sme obaja podobné pocity, že ľudia sa len tak hmýria a nič po sebe nenechajú. V tichu sme dopili a išli do kina. "Káva a Cigarety" - niekoľko úžsných príbehov o ničom a o všetkom naraz. Nedalo sa ísť potom domov. Tak sme vymenili pivo za červené víno a spomínali sme, rozprávali tak, ako sa to dá len s mojím chlapom. A zrazu, že zoberme sa. Vyzerá to, že nebude ani snubný prsteň. Moc na to nemáme. To víno sme zaplatili len tak tak. Zostali nám tuším tri koruny..ako v Podgorici na vlakovej stanici, keď sme si naozaj zle pozreli, koľko tá káva stojí. Potom sme mali pred sebou 24 hodín cesty s 50 centmi vo vrecku.
Asi preto to všetko chcem. Lebo viem, že aj s pár korunami môže byť dobre. Že mi nezáleží na vážnom pokľaku a kytici ruží. Že si to povieme len tak. Bolo to vlastne takto: "Počuj, keď budeme mať chuť a peniaze, mohli by sme sa zobrať". To sa si vnúčatám rozprávať nebude...Možno iba tak, medzi rečou.

O tej, čo nadovšetko rada tancovala čardáš

Už si vôbec nepamätám jej hlas. Vidím pred sebou len úsmev a iskriace oči, ktoré vždy mala. Celé detstvo som si myslela, že som adoptovaná a v puberte som si nahlas spievala, keď sa mi snažila niečo vytknúť. Raz som jej povedala, že ju nenávidím a ona potom celý večer plakala. A ešte vidím, ako vždy sedela na prahu dverí, keď som celé hodiny nemohla zaspať a ona tak strašne túžila vidieť "Kučeráčika" (neviem, naozaj neviem, aký seriál to bol, ale hlavný hrdina musel byť absolútny fešák).

A dnes viem, že som bola vytúžené dieťa. Asi sa budem rúhať, keď poviem, že ja som bola tá, ktorú milovala najviac na svete. Lenže tak to už vidím, asi preto, že to tak chcem vidieť. Moje vysvedčenia nosila ukazovať kolegyniam do práce a ja som sa neprekonateľne za ňu hanbila. A keď som sa biologicky "stala ženou", tak sa rozplakala. Vždy som vedela, kedy ide z práce domov, lebo celou ulicou znelo - "dobrý deň pani učiteľka" - deti zo škôlky vždy tak krásne kričia. A niekedy som prišla domov a pred dverami bolo dvadsať detských topánočiek, lebo "jej" deti sa chceli pozrieť na našu korytnačku.

Ešte si pamätám jej ruky, o ktoré sa dobre starala. Mala na nich hodinky s rímskymi číslicami. Vždy po takých túžila a so svojou túžbou sa zdôverila otcovi. Ten zobral na nákup kolegyňu a doniesol jej tak strašné hodinky, že sa to nedá ani opísať. A jasné, že nemali rímske číslice. Iba na margo, náš otec ju mal veľmi rád. Tak ich uložila do klenotničky a išla si kúpiť druhé. Tie mám dodnes, len čas na nich už dávno stojí. A ja to nechávam tak.

Ochorela, keď som mala čerstvých šestnásť. V čase, keď moje jediné problémy tvorili otázky, či ma niekto bude chcieť a či ten môj nos naozaj nie je príliš veľký (čo mi neskôr na moju veľkú nevôľu potvrdil aj jeden plastický chirurg a ja som ho musela dlho presviedčať, že s tým naozaj nechcem nič urobiť).

Všetko sa zmenilo zo dňa na deň a išlo to rýchlo. Mama vedela, že jej asi veľa času neostáva, tak bola skvelá. Už som sa za ňu nehanbila, hrdo som za ňou chodila na onkológiu, kde ostatným pacientom organizovala diskotéky a zábavné popoludnia. Bola som tam každý, každučký deň a veľa sme sa rozprávali. Hrozne sa bála a ja som sa bála ešte viac. Nie toho, čo bude s nami, ale toho, čo bude s ňou. A ona sa, potvora bála presne opačne. Keď sme za ňou chodili všetci štyria, strašne plakala. Keď som tam bola sama, tak sme sa smiali. Občas som jej prepašovala klobásu, ktorú už nijakovsky nemohla zjesť a schovávala sa s ňou pred lekármi. Už to bolo jedno.
Posledný deň som zásahom prozreteľnosti strávila v nemocnici celý deň. Normálne som bola poza školu. V nemocnici. Hrali sme spolu karty a ja som jedla banány. Nič viac si nepamätám. Len, že som jej silno kývala a zadržiavala som slzy. Nech vidí, že som silná...keď aj ona bola. Mama ich pravdepodobne zadržiavala tiež.

Odvetdy sme sa nerozprávali. Neverila som, že môže zomrieť. Tak som si to nejako nevedela predstaviť. Všetko je inak.
Dva týždne po pohrebe niekto u nás doma zazvonil. "Jej" päťročné deti stáli vo dverách s kvetinkami našklbanými u nás v záhrade. "Chceli sme doniesť kvety pani učiteľke, ale ona už nie je a tak ich chceme dať aspoň tebe". A ja som potom sedela na prahu dverí ešte dlho, veľmi dlho.

O týždeň to bude deväť rokov, odkedy zomrela. A mne je niekedy rovnako smutno. Čoraz častejšie myslím na to, že "moje jej" deti nebudú mať kam chodiť pozerať sa na korytnačku. A to mi je ľúto úplne najviac. Hrozne moc by som im to dopriala.

Občas "Rozeznávám"

Niekedy sa mi stane, že len tak niekde som a ostatní okolo mňa rozprávajú a ja tiež s nimi a potom zrazu strih a vsetko je hneď úplne inak. Ako včera, ked všetci stresovali, že kde v Pezinku zaparkujeme a v rádiu len tak, z ničoho nič, sa ozvala skladba, ktoru považujem za absolútny vrchol poézie. Rozeznávám...a mne zrazu bolo úplne jedno, čo sa bude kedy diať...len som si ako malá mucha odletela a srdce mi bilo akosi inak...môj chlap sa na mňa pozrel a hneď vedel, ze nesmie nič povedať. Že všetko bude v tej chvíli banálne. Že skrátka musí počkať, kým sa vrátim a budem opať s ním. A v časti "Máš podezření, že si vlastně zbytečná" sa mi tlačili slzy do očí a on sa len zvláštne usmial. Pozná ma, tak dobre.
Ako Mesko, ked mi v piatok večer povedal - Elka, tebe tak strašne fičí hlava, že s tým musíme niečo spraviť. Hej, Mesko, vravím si. Po ničom viac netužim. On je ďalsi zo zázrakov okolo. Človek, ktorý vie zachrániť nezachrániteľné. Aspoň na chvíľu, keď to najviac potrebujem. Je len zopár takých ľudí.
Večer, keď sa tak typicky jesenne zotmelo, mi typicky jesenne začala fičať hlava a padla na mna úzkosť najvačšia. Bála som sa čo i len pohnúť. Zas som odletela ako malá mucha, lenže teraz som sa neskutočne túžila vrátiť. A ked som sa vrátila, stará známa ruka mi hladila vlasy. Tá ruka, ktorá patrí tomu, čo sa občas zvláštne usmieva. Čo ma tak dobre pozná...

Ešte pár mesiacov a budem si paňou...snáď

Len pomaly rozdýchať...len nech to znova nepríde, nech sa necítim zle. Prvé príznaky už mám. Chvenie v žalúdku - čoby chvenie...kŕče ako svet. Včera som na obede toho moc nezjedla. Vlastne ani predvčerom. V noci som ledva zaspala, po tisícnásobnom rátaní ovečiek. Sny boli úžasné, radšej ani nehovoriť. Mám ju. Ráno prichádzam do práce a neviem, kde začať. Nechuť pracovať??? Hmm, to bude ono. Teším sa na víkend, túžim odísť do lesov a už sa nevrátiť. V zime to tam asi bude blbé. Nie, zostávam. Alebo spravím niečo iné, len neviem čo. Asi by som sa mala znova rozhodnúť.
Ďalšia dávka zmien v mojom okolí. Niektorí odchádzajú ďaleko za novým životom. Iní mi vravia, že si treba užívať slobodu. Tretí druh mojich súčasníkov - v tomto prípade súčasníčok, zakladá rodiny. Aj ja chcem, aj ja...ale čo?
Najlepšie bolo v sobotu, keď prišla Janička a v jemnom posede na zemi som pár hodín mala pocit, že je to presne tak, ako má byť. Že to chcem takto a nie inak, že sa môžem dlho rozprávať a len tak byť a nič neriešiť. Potom som sa ešte dlho usmievala. A s mojim chlapom sme mali pekný víkend. Taký, ako ľúbim najviac na svete. Že sa navzájom doberáme a potom montujeme stôl so stoličkami a večer sa okúpeme vo vani. Teda iba chvíľu, lebo on je moc veľký a absorbuje všetko teplo z vody za desať minút.
A od pondelka rána niečo nie je v poriadku. Hej, treba niečo zmeniť. Neuróza je pripravená vyštartovať po mne. Moje povolanie analytičky ma núti k zamysleniu...pondelok-porada, zhon, deadline, falošné úsmevy. Analýza ukázala hovno. Je to jednoduché. Musím zmeniť prácu. Ešte pár mesiacov.

čo sa nemení ani za hranicami...rešpekt - ségro

Bola som cez víkend v Brne. Splniť si ďalší zo snov. Vidieť, ako hrá naživo Morcheeba. A vidieť Lucyu. Dvojitý zásah. Radosť až do dna. Bola som trochu unavená z celého týždňa a zmätená z nevydareného cestovania (kedy autobus existoval, potom na tabuli neexistoval, ani na informáciách neexistoval a v skutočnosti predsa existoval a podávali aj kávu). Myslela som, že nedôjdem. Už som si v poslednej dobe aj odvykla od zorganizovaných spoločenských udalostí a celovíkendových žúrov. Tak som sa trošku bála, že opäť raz zistím, že som strašne stará.
Ale zistila som len, že som pekne mimo, keď farmaceutka Lucya riešila so svojimi kolegami perfúzie mozgu (či také niečo). Informácia, že som "přes sociální vědy" bola úplne dostatočná a jemný úsmev na tvári veľavravný. Ja viem, žiadna exaktnosť. Nevadí, mala som čas chvíľu byť len sama so sebou.
S Lucyou sa už stretávame zriedka, už sme každá inde (najmä geograficky a aj v tých "vedách") a svoje večné a ďalekosiahle nostalgie a obavy riešime každá zvlášť. To je mi dosť ľúto. Kedysi sme sedeli na terase chaty, len my dve - v tme, s fľašou vína a veľkými očakávaniami od života. Lenže to sú veci, ktoré zostávajú a formujú. Tak ako nás. A keď sa to opäť stane, po dlhšom čase, o to lepšie. Strašne veľa vecí sme si povedali a ešte viac nepovedali - nemuseli sme. Zas sme po rokoch začali naraz hovoriť to isté. A pri koncerte Kontrafaktu sme si dali nový pozdrav - "Rešpekt - ségro".
Pred koncertom som mala zvláštne vibrácie v žalúdku. Tešila som sa ako malé dieťa. Neviem, či sa naozaj môže moravské publikum natoľko líšiť od slovenského - zjavne môže. Nežiadam od ľudí, aby šaleli v dave, ani aby začali robiť hadíka a tancovať všetci spolu. Možno som čakala aspoň atmosféru. Dosť dlhú chvíľu nebola. Ľudia okolo nás sa rozprávali ako v rade na banány. Väčšina stála akoby počúvala prejav prezidenta o stave republiky. Lenže my dve šialené sme si vytvorili priestor (teda, on si vytvoril nás - ani sme sa nesnažili, možno sa len miestni báli, že im pošlapeme nôžky) a tancovali sme ako najaté.
A to ma asi dostalo. Usmievala som sa ako malé dieťa, keď sa teší z nejakej pre nás úplnej banality. A nemohla som prestať. Tak sme sa do toho vložili, že nič zrazu nebolo dôležité, ani zlé. Časom to pochopili aj ostatní a záver sa niesol v grandióznom duchu. Tí vyholení chalani pred nami, čo sa tvárili, že sú tu za trest za verejné pohoršovanie, dokonca ku koncu začali rozkošne pokyvkávať hlavami. Akoby uznanlivo. Hej, bolo treba uznať - klobúk dole.
Po takýchto koncertoch (a je ich veru dosť málo) sa pristihnem, že neviem lapiť dych. Že sa mi nechce nič povedať, len to nechať všetko doznieť. A doznieva to ešte stále. Som veľmi šťastná, že som tam bola. Že som tam bola s Luckou. A že ešte niekedy určite pôjdem. Že sú veci, ktoré sa skrátka vôbec nemenia...