Prichádza?

Neviem, či sa mi to len zdá, alebo naozaj pomaly prichádza jeseň. Väčšinou to spoznám podľa takej jemnej melancholickej nálady, ktorá ma pomaličky začína obchádzať. Je to ten pocit hlbokého smútku, ktorý vám akosi masochisticky robí dobre. Vtedy obvykle znova vyťahujem MP3 prehrávač zo šuflíka a prestávam počúvať "zvuky ulice" a vraciam sa nejako do seba.
Začalo mi to už minulý týždeň, napriek tomu, že boli horúčavy. Sedela som večer doma s vyloženými nohami a mala som zvláštnu chuť plakať.
Včera som odišla z práce už o piatej a túlala sa po meste. Asi hodinu som strávila v Artfóre, už som pomaly začala byť podozrivá. Divne som sa usmievala a v rukách som držala hádam polovicu kníh. Usmievala som sa na mamičku s dieťaťom, ktorá tam tiež trávila pomerne významný čas. Biologické hodiny jemne zacinkali. Opäť.
Pomaličky sa začalo zvečerievať a Švéd sa už hlásil, že kde sa toľko túlam. Keď som mu domov doniesla javorový sirup a knižku s receptami zo starého Prešporka, už sa len usmieval.
Farbu vlasov som preventívne zmenila na tmavšiu, kúpila som ceruzku na oči a rituálne tak ukončila leto. Ani neviem prečo, ale veľmi sa teším na ten deň, keď sa začne skôr stmievať a vzduch bude chladnejší. Vtedy cítite každý nádych.

Aké jednoduché...

Ľudia často s ovládačom v ruke prepínajú kanály a frflú, ako to s tou kultúrou ide dolu vodou. Ja tiež prepínam kanály a tiež niekedy frflem. Na všeličo. Ale niekedy dostanem mail so zaujímavou ponukou, niekedy sama vyhľadávam. A čuduj sa svete, nachádzam čím ďalej viac.

Minulý týždeň som našla v pošte mail od Švéda s letákom na kultúrny festival v Banskej Štiavnici. Štiavnicu milujem, niektoré podujatia ma zaujali, víkend vyzeral optimisticky. Zbalili sme spacáky, nejaké handry a pár priateľov a hneď v piatok po práci sme vyrazili. O deviatej sa na námestí odohrávalo predstavenie o Sládkovičovej Maríne - ako inak, v jej rodnom dome (mimochodom, momentálne tam je pizzeria Marína). Môj prvotný rezervovaný postoj k slovenským básnikom vyprchal v prvých troch minútach. Vyrazilo mi to svojou nádherou dych. Predstavenie bolo preložené aj do francúžštiny, čo tomu dalo úžasnú atmosféru. Neskôr som sa dozvedela, že Marína bola štúrovcami odmietnutá pre svoju "neslovenskosť a lascívnosť", čím sa mi razom stala ešte sympatickejšou.

Ráno sme sa presunuli do banskej štôlne, kde mladí slovenskí básnici recitovali svoje dielka. S prilbami na hlave, v pršiplášťoch, v ruke čaj s rumom vyfasovaným pri vstupe. Čo viac dodať. Stískala som Švédovi ruku a usmievala som sa ako malá. Taká malá krásna absurdná dráma.

Na prvom vysvedčení v živote som mala ako národnosť napísané "rusínska". Potom to naši zmenili na slovenskú, ale kúsok identity mi ostal. Rusnáci sú vnímaní ako "toti šaleni vychodňare", ale majú krásny jazyk. O to viac ako bežné predstavenia ma šokovalo rusínske divadlo Alexandra Duchnoviča. Celé som to sledovala so zatajeným dychom, párkrát mi vybehli do očí slzy. Cítila som sa ako dieťa. Obrovské krokodílie slzy sa mi valili po tvári. Ako na húsenkovej dráhe. O pár hodín neskôr som totiž tancovala na nádvorí kaviarne s 82 ročným deduškom. Normálne som spravila dámsku volenku, lebo som to psychicky nezvládla. Nevedela som pochopiť, ako sa môže taký starý človek zabávať o druhej v noci na takú hudbu. S rukami hore sme sa obaja na seba usmievali. mala som pocit, že ma dokonca trošku balil, tak som sa cítila lascívne ako Marína. Potom išiel na pol hodinku poklábosiť so Švédom, aby "nežiarlil". Keď sme o tretej odtiaľ odchádzali, deduško družne konverzoval s mladíkom s oranžovou čiapkou na hlave a obrovskými "muchapuk" okuliarmi. S úsmevom mi zamával na rozlúčku.

Stalo sa tam toho oveľa, oveľa viac. Bola som so skvelými ľuďmi na skvelom mieste, v správnom čase. Človek sa akoby znova narodí. Ono to vlastne ide veľmi jednoducho. Len treba trošku chcieť.

Poobedný úsmev

Denne v Bratislave miznú obchodíky, trávniky, malé tiché miesta, kde človek na chvíľu nemusí na nič myslieť. Často rozmýšľam, akú atmosféru asi mala kedysi stará Bratislava. Keď sa všade dalo chodiť peši a ľudia sa zdravili na ulici úklonom hlavy. Občas v kaviarňach vídavam staršie dámy, ktoré tieto časy ešte pamätajú. Miešajú svoju kávičku, koňačik lupnú do seba a trkotajú s dávnymi priateľkami. Krásne sa na nich díva. To už je preč.

Sú ale miesta, ktoré sa ešte z posledných síl držia. Malé trhoviská v centre. Už ich je len zopár, ale stále sa tam dá prísť ráno, kúpiť kvety, ovocie a nadýchať sa človečiny.

Takéto trhovisko máme aj blízko práce. Zastavíme sa tam cestou z obeda takmer každý deň. Je tam dobrá atmosféra. Každú chvíľu vás akoby obletí malá víla a fúkne úsmev do tváre. Mám pocit, že aj tie staršie dámy zo starého Prešporka tam občas vídam.

S jedným pánom z južného Slovenska tam už mám vytvorený taký malý emocionálny vzťah. Vždy po nákupe dostanem nejaké jabĺčko. Veľmi sladké.

Dnes som si ale zámerne kupovala tri.

on: "Sedemnásť korún slečna"
ja: "Nech sa Vám páči"
on: "Sedemnásť, to je krásne číslo. A vy ste už mali sedemnásť?"
ja: "Jááj pane, ja už si ani nespomínam, čo som robila, keď som mala sedemnásť"
on: "Určite nejaké sprostosti"

Inde by vám to prišlo ako lacné harašenie. Na tomto trhovisku je to úplná súčasť života. Odchádzate a stále máte úsmev na tvári. Víla odletela niekam medzi kvety.
Keby tak chcela táto atmosféra v Bratislave ešte ostať. Bojím sa ale, že už bolo prijaté nové rozhodnutie o výstavbe.

Biele (a dlhé) noci

Pred časom som bola v Prahe na jednom pracovnom výjazde. Každý večer sme so slovenskými aj českými kolegami posedávali v krčme a debatovali o problémoch dnešného sveta. Keďže slovenskí kolegovia sú zároveň mojimi priateľmi, tak po odchode tých českých prišlo obvykle aj na témy súkromia, vzťahov - klasicky, ako to v krčmách býva.
Jeden večer sa však od ostatných výrazne odlišoval. Boli sme len traja, pri prvom pive sme poriešili rozdelenie Československa, pri druhom už neviem ani čo a pri treťom sme nejakým zázrakom zablúdili k téme literatúra. Bolo to ako prechod do inej dimenzie. Hodiny ubiehali, pivá sa na stole striedali a ja som si pripadala ako Alenka v ríši divov. Vynárali sa mi obdobia môjho života, kedy som čítala rôzne veci a jasne a zreteľne som si pamätala, ako som sa v tom čase cítila a čo tie knihy so mnou robili. Pamätám si, ako som ešte na základnej škole čítala prakticky nonstop. Cestou do školy, zo školy, v električke, na ulici. Dostojevského Zločin a trest som mala na programe, keď naši doma maľovali byt. Malý strih do situácie, kde je zakrytý všetok nábytok v byte a uprostred izby moja posteľ a ja na nej zamilovaná do chorého a šialeného Rodiona Raskoľnikova. Biele noci som čítala v Medzilaborciach, keď som dve hodiny čakala na autobus k babke. To už bolo na strednej škole. Skvelá učiteľka, ktorá viedla literárny seminár mi odhalila úplne nových autorov, o ktorých som ani nechyrovala.
A takto som v ten večer paralelne viedla dve diskusie. Jednu s príjemnými ľuďmi, ktorí spomínali stále ďalšie a ďalšie knihy, druhú sama so sebou a so spomienkami na vlastnú minulosť.
Na vysokej škole som na beletriu takmer zabudla. Čítala som tiež stále, ale úplne iné veci. A odvtedy sa mi to už nevrátilo. Stále tú lásku pociťujem, už jej však neviem dať toľko, ako kedysi. Za rok už neprečítam viac, ako desať kníh. Mnohé mám rozčítané, mnohé na mňa čakajú v poličke alebo pri posteli ešte nedotknuté. A kupujem ich stále. Utekám z tohto sveta do kníhkupectiev a odchádzam prázdejšia o peniaze, ale naplnená pocitmi. Kedysi som začala čítať knihu a bola som s ňou vždy, keď to bolo čo i len trochu možné. Dnes sa aj mesiac ku knihe nevrátim. Už s nimi tak nežijem. Neviem, kam sa to podelo. Ale veľmi, veľmi mi to chýba.

Podovolenkový syndróm

Posledné dni na dovolenke obvykle ľudia pomaly menia výraz v tvári. Ja to mávam tiež. Slnko svieti, dejú sa hrozne fajn veci, ale červík, zvaný tiež "pracovný" sa začína pomaly a nekompromisne zavŕtavať do mozgu. Najprv len jednou myšlienočkou (porada 2.8), neskôr intenzívnejšie (treba pripraviť nejaké podklady) a ja sa snažím to zaháňať ako sa len dá. Lenže po návrate sa už nedá nič robiť. Už nemôžete ležať ako nejaký blbec na pláži. Už sa ten druhý august tak sakramentsky blíži, že si neporadíte. A to sú presne tie dni, kedy sa akoby z pomsty začínajú kumulovať zlé správy. Rozhodnutie o prijatie na doktorandské štúdium. Všetko v poriadku až na jeden detail. Všetci v komisii boli milí, priateľskí a príjemní. Až na jedného, ktorý zazeral a tváril sa, akoby som bola traktoristka z Krivoštian. Bol mi pridelený ako školiteľ dizertačnej práce.
Mail od šéfa so zoznamom projektov, ktoré ideme podávať. Mám pocit, že neexistuje na tomto svete projekt, ktorý nejdeme podávať. Celkom by ma zaujímalo, kto ich bude robiť.

Ráno som začala plánovať ďalšiu dovolenku. Teraz by to chcelo hory a kľud. Lenže Švéd má v auguste toľko roboty a výjazdov, že budem rada, ak ho uvidím. A tisíc malých drobností, ktoré mi berú vietor z plachiet (po windsurfingovom týždni táto metafora naraz nabrala úplne nové dimenzie).
Navyše mnohé moje kamarátky s malým bábätkom práve otehotneli v druhom kole a mňa chytá pocit, že naozaj nič nestíham. Včera som si na gynekológii cvične zobrala knižku "Plánujeme bábätko", ale to je asi tak všetko, čo pre tento projekt môžem spraviť. Musím totiž písať iné projekty.

Kolega mi po návrate z dovolenky povedal, že vyzerám o dvesto percent lepšie, ako inokedy. A že sa mám presťahovať do južnejších krajín. Zvážim.