pondelok, novembra 03, 2008

Podmienka

Dostali sme so Švédom podmienku. Už dávnejšie špekulujeme, že by bolo načim rozšíriť náš rod o niečo malé, čo dá životu nový (pravy?) zmysel. Takmer každú debatu na tému dieťa sme ukončili tým, že to bude znamenať radikálny zásah do nášho nie úplne najusporiadanejšieho života. Do ôsmej v práci a keď nie v práci, tak v kine, divadle, na pive s jednými, druhými, tretími alebo na večeri so štvrtými. Ešte kým žil otec, tak vždy ráno neveriacky krútil hlavou, kedy sme sa to zas dotasili domov. Dva roky manželia a túlajú sa po nociach.

Taký poloradikálny zásah do nášho nie úplne najusporiadanejšieho živote vniesla nová životná situácia. Otec zanechal štvornohé dedičstvo, ktoré je úplne nezlúčiteľné s prácou do ôsmej, kinom, divadlom, dokonca ani s pivom s jednými, druhými alebo tretími. Dedičstvo sa vďaka otcovi nikdy nemuselo naučiť tráviť čas osamote. To znamená, že ak niekto nie je doma po zotmení, dedičstvo na to upozorňuje celú ulicu.

V kine sme boli prvýkrát v živote o 11.30 dopoludnia. Včera sa nám podarilo vidieť Karamazovcov o pol štvrtej, alo krok domov bol výrazne rezkejší ako by bol inokedy. Utorňajší kurz tanga nám už ten malý netvorček spočítal viackrát (ale nie, to tango si vziať nedám). Tak čoraz častejšie (takmer nepretržite) trávime večery doma. Máme podmienku.

V podmienke to máte dobré, lebo nie ste až v takej pasci ako v lapáku. Vstávate síce niekoľkokrát za noc, ale len na pár sekúnd, kým netvorčeka nohou pošlete kade ľahšie. Budík sme nemali nastavený už mesiace.
Musíte tráviť večery doma, ale to štvornohé nepotrebuje nepretržitú pozornosť a starostlivosť. Tak sa nejako hľadáme. Človek by ani neveril, koľko vecí sa dá robiť doma (nie, do detailov teraz nepôjdem). Napríklad čítame. Normálne, beletriu. To som nerobila tak "naozaj" od strednej školy. Kniha za knihou. Nové príbehy. Už som zabudla, aké je to oslobodzujúce chvíľu nežiť svoj život a po poslednej strane smútiť za skončeným príbehom.

Tak sa nejako hľadáme. Máme podmienku. Ak chceme dať nášmu životu nový (pravý?) zmysel, musíme sa naučiť vzdať sa svojho pohodlia pre niekoho iného. Zatiaľ to má štyri nohy, ale ktovie...