sufražetka naruby

Včera skoro ráno som žehlila svojmu chlapovi nohavice. Nič zvláštne, povie si smrteľník, väčšina žien to robí úplne pravidelne.
Ale vtedy ráno mi to došlo. Ani neviem, koľko krát som mu žehlila veci. Asi toľko, koľko on mne. Väčšinou si ich žehlí sám. A už to začína byť zaujímavé.
Nikdy sme to špeciálne nerozoberali, nedelili si úlohy a tak sa to nejako stalo. Rovnoprávnosť v praxi, bez násilných lobovacích praktík. Všetko robí ten, ktorý má práve čas, respektíve, ktorý práve niekam závratne nebeží. Alebo to zbuchneme naraz a potom je veget. "Čo dnes robíš, umývaš riady - alebo vysávaš?". Do pol hodiny sme vybavení.
Uvažujem nad tým, čo by povedali chlapi naokolo, keby ho videli, ako si žehlí veci. A neviem si odpovedať. Navonok v krčme by sa asi smiali, v praxi to možno robia úplne rovnako.
Ešte stále sme konzervatívni. Aj ja. Už len preto, že sa nad tým zamýšľam. Že sa občas pýtam samej seba, či som správna žena, keď všetko neurobím.
Lenže mne to takto strašne moc vyhovuje. A mám aj veľmi dobrý pocit, keď vstanem o hodinu skôr a v polospánku tie obrovské nohavice vyžehlím. A on sa potom na mňa nežne usmeje...

PS: Strašne, strašne nerada pečiem koláče :-)

Medzi nami dievčatami

V nedeľu som sa konečne rozhodla robiť niečo so svojim usedeným telom a rozhodla som sa po dlhom čase ísť opäť cvičiť.
Mala som vedieť, že brať si so sebou knihu Liberalizmus strachu je pekná utópia, ale tých pár minút pred začiatkom som chcela využiť zmysluplne.
Chyba lávky. Prečítala som snáď odstavec o Freudovi a chtiac nechtiac - musela som to zavrieť.
Diskusia okolo mňa sa zvrhla na chlpaté nohy a rozmanité druhy depilačných a iných drastických prístrojov a na to, ako to najmenej bolí. Úplne cudzie ženy s nadšením polemizovali ako v O päť minút dvanásť. S úžasom som sledovala nadšený výraz v tvárach, keď objavili správnu značku, čo poskytuje takmer lahodný pocit.
Človek sa pohybuje vo všakovakých prostrediach a toto je jedno z tých, kde sa stretnú ženy úplne všetkých kategórií. Od šéfky prestížnej medzinárodnej organizácie až po dievčinu, ktorá trávi celé dni v soláriu a v nákupnom centre, aby bola pre svojho Luigiho pekná. Jediný problém je vybrať si medzi guľami a slzami (tvary silikónových implantátov, prosím pekne). Aj takéto sa tam dozviete. Mužom vstup nepovolený. Je to len medzi nami, dievčatami.
Teším sa na ďalšiu nedeľu. Alebo pôjdem aj dnes?

Vládne mi

Nedá mi spať, nedá mi pracovať poriadne, nedá mi sústrediť sa na normálny život. Volám ju Neistota. Volám ju všelijako. Bezbrehá hmota, myšlienka, túžba, obava, strach - všetky rody aj pády. Budem ju oslovovať v ženskom rode.
Niekedy sa pristihnem, ako sa prudko otočím a pozriem za seba. Akoby mi dýchala na krk. Akoby ma prenasledovala v snoch. Keď niekedy zmizne, tak sa zhlboka nadýchnem. Ako keď sa v rozprávke z ničoho nič rozjasní.
Prichádza a odchádza a robí si so mnou, čo sa jej zažiada. Neviem ju uchopiť, neviem ju vysvetliť.
Pripravujem jej pasce, obliekam si veselé farby, dokonca sa teším zo života.
Jej napriek. Aby vedela, že ma nedostane.
Občas víťazím. Ako pred pár dňami, keď som dostala snubný prsteň vyrobený z obalu od kinderčokolády.
Smiala som sa jej do ksichtu. Odpoveď bola "áno" a ona v ten večer nemala nárok. Zaliezla do kúta.
A teraz ju už vidím, ako sa pomaly zakráda. Vonku sa zaťahuje. Trošku horšie sa mi dýcha. Je zrejmé, že dnes víťazí ona. Som jasná, zasa píšem.

Možno by som jej mala dať meno. Mali by sme osobnejší vzťah...

Mála stredňajšia impresia

Včera som normálne odvážne zbalila caky paky a vypla počítač už o tretej, rýchlosťou svetla som opustila steny "inštitútu" a dýchala voľný vzduch.
A dosť som sa divila, koľko ľudí na ulici, aké svetlo a aká radosť. Prešla som sa na trh a kúpila všetku zeleninu čo mali. Asi mi tetky a ujkovia navážili viac ako som v skutočnosti kupovala, ale tie úsmevy "ešte sladké jabĺčka panička" stáli fakt za to.
A na oslavu úspešného kardivaskulárneho vyšetrenia sme s mojim chlapom doma varili halušky.
Nikdy som netrávila veľa času v kuchyni. Nie, že by som nerada varila, ale necítila som sa tam "doma". Včera to bolo iné. Kým bublala voda, tak som čítala knihu. len tak, príjemne, bez zbytočných rečí sme tam strávili hodiny, kým sa ruskí a naši fanúšikovia trúsili na štadión.
Potom už stačilo len otvoriť všetky okná, zjesť halušky a smiať sa na choráloch a tešiť z futbalovej atmosféry. Veď to aj nakoniec dobre dopadlo.

Úplne obyčajný deň. Lenže presne takéto dni bez šokujúcich zážitkov a scén zo života mám hádam úplne najradšej. Lebo mám z nich krásny pocit. Nič viac. A hlavne - nič menej.

V dobrom aj v zlom

Tak sa mi vydala. V sobotu, v dedine, bez veľkých cavikov, ale šťastne. Moja kamarátka, s ktorou sme drali vysokoškolské lavice, cestovali na stovky miest po Slovensku, keď sme sa snažili poznať realitu. Máme to v popise práce.

Každá sme absolútne odlišná, máme tisíc rozdielnych názorov, žijeme úplne iné životy a v súkromí sa v podstate ani nestretávame. Ja každému hneď o sebe všetko vyzvoním, kedykoľvek sa rozplačem, lebo nemám pocit, že je to prejav slabosti. Ona sa o pocity príliš nedelí. Ako keby ma nechcela zaťažovať. Niekedy ma to strašne trápi, ale už som si trošku zvykla. Viem, že keď mi nakoniec povie, je to prejav absolútnej dôvery.
Mám ju rada. Keď som sa po týždni vrátila z Tatier, tak mi povedala, že sa strašne tešila, kedy prídem, lebo bezomňa to v práci za moc nestojí.

A v sobotu som ju videla pred oltárom, strašne peknú, s miernym cynickým úsmevom (aký len ona dokáže mať)a neuveriteľne šťastnú.
Jednu vec máme úplne spoločnú. Veríme na lásku, staráme sa o svoje vzťahy a chceme žiť pekný život. A na pekný život stačí dosť málo a aj to málo si vážime.

A ak teraz v závere poviem, že sa volá Rybka, tak všetci, čo ju poznajú, sa jemne pousmejú. A budú vedieť. A ostatní určite pochopia...

Posledný, čo zostane

Bývam v časti, kde sa pohybuje celkom dosť narkomanov a žien, čo svoje telá určite nie úplne dobrovoľne a s rozkošou, ale aj tak predávajú (väčšinou) inostrancom.
Aj včera som na jedného naďabila..v električke. Niečo si opakoval, potichu, hlasnejšie a potom kričal. Chcela som zmiznúť, stratiť sa, byť úplne v inom čase a hlavné úplne inde. Bála som sa.
"Prežije len jeden, len jeden, len jeden. Musím všetkých zabiť, aby som to bol ja. Ak chcem prežiť, musím všetkých zabiť. Musím všetkých zabiť, potom prežijem Ja".
Nie že by som sa bála že sa do toho pustí hneď tam, odpodlahy. Len som tak trošku nebola vo svojej koži. Ani neviem, ako som sa ocitla v byte, zamknutá.
Neviem, či to prežije (vyzeral, že melie z posledného). Len rozmýšľam, čo tu bude - chudáčisko, robiť na tomto svete sám.
"Ja som malý chlapec, veľký ako strapec", veľmi rýchlo zabudol, že chce vraždiť.

Trochu iné ráno

Len krátky malý postreh. Trošku sa v posledných dňoch borím s nostalgiou a malou jesennou úzkosťou. Všetko je vlastne fajn, ale...Ale. Možno to niekedy ani sami nevieme, ale tí, čo nás videli trápiť sa v detstve pokazenými hračkami, popálenými prstami, v puberte odvrhnutými láskami a strachmi z budúcnosti nemusia poznať príčiny. A vedia.
Ráno som zavolala otcovi. Len som chcela vedieť, ako sa má. To som si teda najprv myslela. A on, oplývajúc múdrosťou starcov a zodpovednosťou rodiča v piatich minútach rozhovoru diagnostikoval a vyliečil. Tak ma nejako nežne posunul ďalej. Trochu sa bojím, že už tu dlho nebude. Len kde potom nájdem ďalšieho starca, ktorý bude tak nežne vedieť...vrátiť ma späť?