štvrtok, marca 27, 2008

O zásielkách

Už dlhšiu dobu mi vŕta v hlave jedna vec. Asi pred mesiacom mi kuriérska služba doručila nejaké pracovné dokumenty z Viedne. To samotné mi až tak v hlave nevŕta, veď to sa stáva. Na obálke však bola nálepka s označením lietadla a symbol, aký máte na batožine označujúci letisko, z ktorého odlietate a to, kam sa s láskou navraciate (a opačne). V tomto prípade tam bolo VIE a BTS. Tak toto mi vŕtalo až do dneška v hlave.

Keďže mám zas jeden z pomerne šialených dní plných bizarných situácií a stretov, tak som ani moc nedbala, keď zavolal pán z onej kuriérskej služby, že mi chce ponúknuť nejaké zľavy.

A veľmi dobre som urobila. Pán bol mladý, švárny a zjavne nemal mozog vygumovaný tými nespočetnými školeniami typu "ako presvedčiť babku z Majcichova o potrebe vysokorýchlostného internetu". Nemal ten umelý ksicht miesto tváre. Všetkému som rozumela. Aj tomu, že všetky zásielky posielajú letecky. Očká mi v tej sekunde zasvietili. "Aj do Viedne?". Mladý švárny junák sa pousmial a s patričnou hrdosťou na svoju globálnu firmu mi veľavážene oznámil, že všetky zásielky idú najprv do mestečka Lies vo Francúzsku a odtiaľ do celého sveta. Očká mi zažiarili. "Aj do Viedne?". Vtedy jeho hrdosť na globálnu firmu evidentne zastrel náznak zdravého rozumu a tak sa len pousmial a kývol plecami.

Tak som pochopila, prečo tie zásielky stoja taký majland a prečo majú dole na ponukovom letáku "ceny bez palivového príplatku". Niečo som poznamenala v zmysle, že takí mladí junáci, akí pracujú v ich firme by mohli sadnúť na bicykel a tých 60 km do Viedne by možno ušetrilo nám peniaze, z nich by to mohlo urobiť ešte väčších junákov a planéte by to ušetrilo zopár ľadovcov a možno aj rokov života.

Ale to už nebol jeho job.

štvrtok, marca 13, 2008

Pred jarou

Posledné týždne sú akési oveľa intenzívnejšie ako iné "pozimné" mesiace v minulých rokoch. Doma pomerne dusno, keďže od začiatku roka si Švéd stihol zlomiť ruku (invalidný muž = bručoun), po slávnostnom odstránení sadry sa mu do práce objednali kontroly všakovakého druhu (tu na pohlaví či rode vôbec nezáleží - každý je bručoun) a po skončení kontroly prišla choroba (muž, teplota 37,1 = neskutočný bručoun). No, a to ja neznášam mužsko-ženské stereotypy. Včera mi kamarát (gay) povedal, že už ho tá práca, ktorú robíme dosť nebaví, lebo zistil, že stereotypy sú vlastne postavené na realite, lebo inak by nevznikli. Asi sa časom pridám. Nie, ani ja sa neviem orientovať v mapách a rezy kockou mi v matike robili problémy.

Môj otec začal kšeftovať. V krčme. Neviem, kde zobral počiatočný kapitál, keďže prakticky nič nevlastní. Možno nejaký mamin kožuch, keďže ja som vyhlásila, že také nosiť nebudem. Kšeftovanie vyzerá tak, že jeden deň odchádza do krčmy s balíkom posteľného prádla (zisk z predchádzajúceho dňa) a domov prináša králika. Alebo klobásy. Alebo slipy. Minule doniesol Švédovi sveter nejakej pochybnej značky. V sobotu na obed prišiel za mnou, tváril sa veľavážene a začal mi gratulovať k MDŽ. Z recka vytiahol dáždnik. Kockovaný. Skladací. Tuším, odkiaľ ho doniesol.

Posledný mesiac trochu cestujem po susedských krajinách. Nie je to žiadna moja nová úchylka, už som mala plné zuby vysedávania doma a bručania. Tak som využila stále sa opakujúce konferenčné príležitosti, že si aspoň zalietam. Alebo zacestujem. Minulý týždeň som bola u južných susedov. A so mnou asi 60 ľudí z celej Európy. Dosť dobré to bolo, lebo zas som raz pochopila, že tu budujeme nejakú spoločnú Európu či čo a to asi až tak dobre nepôjde. Akademici z Británie dávali prezentácie o "plastických operáciách v spojení s budovaním národného štátu". Alebo o Second life, facebooku a iných veciach v súvislosti s budovaním identity. Nevedela som sa ubrániť pocitu, že nevedia, čo od dobroty robiť. V tom ma utrvdila aj prezentujúca poslankyňa kosovského parlamentu. Tá to všetko videla trošku inak. A "Kátja from Ráša" sa takmer rozplakala, keď sa snažila vysvetliť okolosediacim, že Rusko je tiež v Európe a že oni tiež chcú takú identitu ako máme my. Mala izbu vedľa mojej a v noci som počula, že s niekým z tej Európy aspoň na chvíľu spoločnú identitu rozhodne našla.

A samozrejme celebrity ma spevádzajú na všetkých cestách. Kým v Paríži to bol miestny Števo Skrúcaný, v Budapešti ma z hotela viezol Michal David. Čumela som do toho jeho spätného zrkadla celú cestu a on sa usmieval tým úsmevom z rokov osemdesiatych, lebo si myslel, že ja si myslím niečo úplne iné. O ňom.
Ale keďže sa žiadna z mojich početných ciest nemôže zaobísť bez nejakého riadneho trapasu, tak jeden na záver. Na stanici som si kúpila štyri banány za asi 600 korún. Nebudem to naťahovať. Zle som prerátala forinty a ženička v stánku nejako veľmi neprotestovala.