štvrtok, septembra 28, 2006

Strach

Obvykle sa o seba nebojím. Keď niekam cestujem, idem v noci domov, alebo sa dostanem do ťažkej situácie, nepociťujem strach.

Oveľa viac sa bojím práve o tých druhých. O mojich blízkych, rodinu. Najviac sa vždy bojím o Švéda. Keď išiel s bratmi a otcom do Tatier, tak som mu zdôrazňovala, nech si dá pozor. Že vie, že na tom nie je zdravotne tak dobre, aby vyliezol rovno na Gerlach. Svätá prostota. Som empatická, záleží mi na nich. Lenže v tom je pes zakopaný.

Celý môj strach vyplýva z pocitu, že neviem, čo si počnem, ak sa mu niečo stane. JA. Myslím na to, že budem večer chodiť domov a budem tam sama. JA. Že sa v ňom už nebudem vedieť stratiť tak, ako každú noc. JA. Že keď mu poviem, že pekne vonia, tak mi už nikdy nepovie, že je to tým jeho neodolateľným pižmom. MNE. Že zostanem SAMA.

Preto sa o seba neobávam, preto nemám o seba strach. Lebo neuvažujem nad tým, čo bude s mojimi blízkymi, ak JA nebudem.

Jediný raz v mojom živote sa to obrátilo. Pred desiatimi rokmi, keď mama odchádzala na operáciu a dávali jej minimálmu šancu na prežitie. Celú noc som nespala a myslela som len a len na to, aký musí mať neuveriteľný strach. Vyslovene som si vravela, že ja to zvládnem, nech sa deje čokoľvek, len nech sa ona netrápi. Už som sa nikdy nedozvedela, ako sa tú noc cítila ona.
Možno keď ide do tuhého, naše záujmy idú bokom. Možno.

Ale v bežnom živote sa na všetko pozeráme optikou samých seba. Teda aspoň JA.

utorok, septembra 26, 2006

Normálne?

Sedem hodín večer. Sedím vo vlaku zo Šenkvíc do Bratislavy. Predajné okienko zatvorené, chystám si peňaženku. O dve stanice neskôr nastúpi sprievodkyňa s úsmevom a na celý vagón zrúkne obligátne "pristupovali?".
Prichádza ku mne. "Jeden celý lístok zo Šenkvíc do Bratislavy si prosím".
"Nech sa vám páči. Tridsaťšesť korún".
Vydáva mi z paťdesiatkorunáčky, ja jej ďakujem.
"Vy mi nemáte za čo ďakovať. Ja vám ďakujem. Že ste sa prihlásili", vraví mi s úsmevom sprievodkyňa.

Sprievodkyňa mi ďakuje za to, že som ju neoklamala a že sa netvárim, že už cestujem od Žiliny a že ma kontrolovala minimálne päťkrát. Že si zaplatím lístok vo vlaku, v ktorom cestujem.

Absurdnejší mi prišiel už len jeden minulotýždňový rozhovor s vysokoškolsky vzdelaným Rómom o nemožnosti nájsť si prácu. Stála som pri stole s ním a ďalším Rómom, ktorý vyštudoval robotiku. Rozprávali tak strašne notoricky známe odpovede zamestnávateľov, až mi to prišlo trošku smiešne. Zrazu jeden z nich vraví. "Ale zas nemôžem úplne nadávať. Sú aj veľmi čestní a otvorení podnikatelia".
Začala som niečo o tom, že samozrejme, že je to veľmi individuálne a že to netreba paušalizovať...keď ma prerušil.

"Ja si ich veľmi vážim za to, že mi otvorene povedia, že ma nemôžu zamestnať preto, že som Róm. Veľmi radi by ma zamestnali, mám všetko, čo potrebujem mať, ale potenciálne odrádzam klientelu a tým ohrozujem firmu. To je čestný prístup".

Ďakujeme ľuďom za to, že si plnia svoje povinosti. Vážime si ľudí, ktorí nás odpisujú na plnej čiare len preto, že sme sa narodili v zlom čase na nesprávnom mieste (aj keď ich argumenty dávajú zmysel).
Ale aspoň neklamú.

pondelok, septembra 25, 2006

S menom otca

Vraví sa, že pekným ľuďom sa žije ľahšie. Nechcem to tu veľmi rozoberať, ale mám pocit, že niečo na tom bude. A nemyslím len na ženy. V poslednej dobe to trošku po očku sledujem a dávam za pravdu.
Analogicky je to podľa mňa s menami. Nie úplne tak, že ľuďom s pekným menom sa žije lepšie, ako skôr ľuďom so škaredým horšie. Niekedy mám pocit, že rodičia sa mstia svojim neplánovaným potomkom pridelením úplne šialeného označenia a odsudzujú ich tak na život vo večnom zatratení. V detstve môže byť vážnym hendikepom buď ryšavá farba vlasov (prípadne tmavá pokožka), alebo blbé meno.
Naši rodičia nestrácali čas prezeraním kalendára a mňa aj môjho brata pomenovali jednoducho po sebe. Moja mama sa v pôrodnici úplne zbláznila a na poslednú chvíľu sa rozhodla vynechať prvé písmeno zo svojho mena a ponechať mi len zvyšných päť. Ja som tým trpela celé detstvo, lebo všetky moje kamarátky mali krásne mená ako Zuzka, Katka, Terezka. Raz som jednej takejto Katke povedala, že je zvláštne, že nikto v mojom okolí sa nevolá ako ja (iba všetky ruské športovkyne). A ona mi vo svojej desaťročnej prostorekosti odpovedala: "To je ľahké. Kto by už svojmu decku dával také špatné meno?". A mala som to.

Môj brat to má ešte horšie. Volá sa František. Volať sa v 21.storočí František zaváňa dosť veľkou neakceptáciou okolia. Prinajmenšom si koledujete o výsmech. Môj brat navyše trpel aj druhým hendikepom - tmavšou pokožkou. Takže ho všetci volali buď "černá huba", "blonďák" alebo "frcina". Mama ho navyše na verejnosti zásadne oslovovala "František", čo mu na obľúbenosti v kolektívne tiež veľmi nepridalo.
Myslím, že ja ani môj brat netrpíme prehnaným sebavedomím. Skôr naopak. Ale mohli sme byť na tom ešte horšie. Mohla som ja vyfasovať napríklad meno po svojom otcovi.
Chcela by som mať krásne, dôstojné meno. Aspoň detstvo by som mala jednoduchšie.

štvrtok, septembra 14, 2006

Vrana


Ráno som bola na joge. Rozhodnutie prišlo už pre niekoľkými mesiacmi a so začiatkom nového školského roka, ktorý sa ma vlastne vôbec netýka, prišiel záväzok vrátiť sa k starým sľubom.
Prišla som totiž na to, že je to skvelé. Jednak tam na mňa nikto nezazerá, ako vo fitnesscentrách, že čo tam chcem so svojou mušou váhou robiť, jednak sa mi tam darí zabúdať na problémy všedného života a všehomíra.
Ono keď musíte celú pozornosť sústrediť na to, aby ste sa udržali v dokonale skrútenej polohe, sú vám problémy sveta úplne ukradnuté. Keď sa začína triasť koleno, stehno, lýtko a potom už úplne všetko, začínajú zľahostajnievať dokonca aj súkromné problémy.
Precvičovateľka je navyše tak strašne krásna, že poskytuje dokonalú ilúziu - "ak vydržíš, budeš ako ja". A to by bolo "něco".
Je fakt, že kým si človek zvykne, tak pár dní má s prepáčením "pekne zaprdnuté". Cíti si svaly, o ktorých nikdy netušil a problémom sa stávajú aj také hlúposti, ako zavesenie kabáta do skrine.
Dnes mala naša cvičiteľka celkom príjemne exibicionistický deň, takže dávala kúsky, nad ktorými sa mi zastavoval mozog. Mala som pocit, že porušuje gravitáciu, anatomické zákonitosti a neviem, čo všetko. Trošku, trošíčku som sa k tomu aj priblížila a doteraz si nahováram, že som sa aj odlepila od zeme (ako na obrázku). A som sa tešila ako dieťa na Vianoce.
Toľko radosti, keď sa človek na chvíľu odlepí od zeme.
V poslednej dobe som celkom dobre nevedela, aký mám mať najbližší životný cieľ.
Tak som si ho spravila. Udržať sa vo vrane aspoň päť sekúnd. A je to!

streda, septembra 13, 2006

Slovenskí orli

Včera som sa ráno zobudila s obrovskou opicou sediacou na mojom bruchu o pol šiestej ráno. Väčšina ľudí po takých nociach nevie vstať, ja neviem spať. A tak som sa sama so sebou uzniesla, že nie je som psychicky ani fyzicky schopná ísť do práce, kde sa ma bude kolega pýtať, prečo som taká frustrovaná. Že teda radšej zostanem robiť doma. Moje IQ sa však napriek tomu akosi nedostavovalo, tak som pár hodín robila niečo ako prácu a ostatný čas som trávila nezmyselným čumením do monitora.

Asi o pol jedenástej v rádiu zahlásili, že útok na maďarskú študentku sa nestal a že viac povie Kaliňák na tlačovke. A že príde aj Fico. Nevedela som, či mi to ešte doznieva to promile v krvi, alebo čo sa deje. No super. Mala som asi hodinu na uvažovanie nad tým, čo asi náš doktor premiér k tomu povie. Sledovala som tlačovku v priamom prenose a cítila som sa pri tom dosť divne. Najmä preto, lebo som mala pocit, že už nič horšie sa pre atmosféru na Slovensku nemohlo stať. Videla som v duchu, ako prichádza Kaliňák za šéfinom, oznamuje mu novú zvesť a doktorovi sa pomaly začína rozprestierať široký úsmev na tvári, až mu tá červená kravata nadskakuje.

Sama som sa pristihla, ako ma napdalo, že tá holka je koza. Že to pekne pokašľala a že by som teraz rozhodne nechcela byť na jej mieste. Že presne takto začínajú medzinárodné prúsery.

Lenže problém je v tom, že celý tento humbuk na Slovensku nespôsobilo to, že si nejaká holka niečo vymyslela. Že by sa to skôr či neskôr naozaj stalo niekomu inému tak, ako sa to stáva bežne už dosť dlhú dobu. Že má pán Hunčík pravdu, ak tvrdí, že sme v tom namočení všetci. Ja sa už sama roky venujem profesionálne interetnickým vzťahom a napriek tomu moja prvá myšlienka na tú holku bola - koza maďarská. Potom som mala z toho výčitky svedomia, ale fakt je, že je to hlboko v nás.
Maďarská strana je na tom úplne, ale úplne rovnako a to ešte viac komplikuje situáciu. Keby boli rozumní aspoň oni, nemuselo by to tu byť v takomto rozsahu.

Čakala by som, že premiér využije túto situáciu a povie, že napriek tomu, že v tomto prípade išlo o fatálny a nešťastný omyl (a mohol sa aj šibalsky pousmiať), problémy s náckami na Slovensku sú vážne a vláda s tým bude niečo robiť. A mohol aj zamávať svojim obľúbeným programovým vyhlásením vlády. Bol by víťazom.
Lenže on sa svojou neskutočnou servilnosťou zmietol celú vec pod koberec. On totiž nevytvoril vládu s Mečiarom a Slotom preto, lebo to bolo najjednoduchšie. Títo dvaja sú pre ňho totiž chlapíci, s ktorými by si úplne parádne pokecal v krčme. Predpokladám, že predtým, ako Slotove výroky načas utíchli, prišiel za ním doktor premiér a povedal mu:
"Počuj Jano. Ja s tebou absolútne súhlasím, máš stopercentnú pravdu. Ale drž prosím ťa hubu, lebo takto spolu nedovládneme. Prevalcujú nás".

pondelok, septembra 04, 2006

Ako som sa do toho "obula"


Každý rok sa nám so Švédom aspoň raz podarí vyraziť niekam na neplánované miesto a viac či menej aktívne oddychovať. Aktívne v tomto zmysle znamená "veľmi", takže je úplne nepodstatné, či pritom zvyšujeme obrátky, alebo len "tak sme".
Vydala som sa do rodiny turistov. Dozvedela som sa to už pred niekoľkými rokmi na nedeľnom obede od svojej vtedy ešte budúcej svokry. Nepopieram, že ma to vydesilo. Bola som totiž vždy taký ten kaviarenský druh lasicovského typu a slovo túra pre mňa znamenalo "vyšliapať" tých sto metrov (či koľko) na Kolibu.
Ale časy sa menia, my sa meníme a chtiac či nehtiac som sa musela prispôsobiť. Po pár mesiacoch, keď opadla prvotná šialená zamilovanosť, Švéd sa odhodlal vyhlásiť, že jednou z najlepších investícií do nášho vzťahu bude, ak si kúpim vibramy. Prišla prvá hádka. Vyhodiť niekoľko tisíc za topánky, ktoré sú ťažké, tvrdé a použiteľné len občas, mi prišlo ako nesmierna hlúposť. Frflala som dlho ešte aj po tom, ako sme ich išli vyskúšať na spomínanú Kolibu. Obrovské otlaky a pochybnosti o zmysluplnosti zväzku, ktorý sa inak črtal celkom perspektívne.

O rok sme to skúsili už aj vo vyššej nadmorskej výške a začalo sa mi to páčiť. Tie odporné, tvrdé topánky fakt držali na skale a voda od nich odskakovala. Musela som zraziť opätky (v tomto prípade veľmi kvalitnú podrážku) a priznať chybu.

Samozrejme sa to nevyvíjalo úplne lineárne romanticky. Pred rokom vo Vysokých Tatrách sme boli tesne pod vrcholom veľmi blízko rozhodu. Bola mi sľúbená "pohodová prechádzka". Za každým kopcom, na ktorý som sa ledva vydriapala, sa týčil ďalší. A to sme tam mali už niekoľkokrát byť. Po hodine som už nerozprávala a šliapala mechanicky ako motorová myš dvesto metrov pred mojim chlapom. Ten bol na mňa hrdý a až keď zbadal môj výraz v cieli, zamrzol mu úsmev na tvári. Neviem, či som ho náhodou netitulovala aj nejakým vulgarizmom. Dodnes je to jeden z mojich najobľúbenejších príbehov. Na to, že som sa dva dni potom nemohla pstaviť na jednu nohu kvôli opuchnutému kotníku, som už zabudla.

Tentokrát sme vyrazili na Roháče a mám novú lásku. Tie kopce ma úplne uchvátili. Nechávala som zámerne Švéda niekoľko desiatok metrov pred sebou, aby som si vychutnala to úžasné ticho. Šli sme inou trasou ako všetci ostatní a tak sme boli celú cestu pod kopcami úplne sami. Neviem, či sa to dá k niečomu prirovnať. Cítila som sa ako najmenší tvor na celom svete a usmievala som sa ako malé dieťa. Sedela som na kameni asi desať minút a chcela som, aby to trvalo hodiny.

Nakoniec som rada, že som sa vydala do rodiny turistov. Kaviarne sú tiež super, ale to ticho ma postavilo znova na nohy. Aj keď som si už na tento rok definitívne vyzula svoje "supergoratexové" vibramy.