pondelok, októbra 22, 2007

Odchádzame...

Posledné dni, a vlastne už pomaly aj týždne, balíme krám. Keď som pred tromi rokmi vo svojej poloizbičke u otca skladala oblečenie do dvoch veľkých krabíc, mala som pocit, že odchádzam navždy a v ústrety parádnemu životu. Čo bola do istej miery aj pravda, len s tým rozdielom, že to "navždy" bolo trošku prehnané.

Náš prvý byt v podnájme so Švédom nám neuveriteľne prirástol k srdcu. Síce tam stále kvapkala voda, nefungovala rúra a museli sme neustále preventívne vetrať, bolo to prvé bývanie a navždy už ostane pre nás možno najkrajším. Z dvoch krabíc s oblečením sa odrazu stalo päť, zopár knižiek narástlo na stovky a pribudlo zopár svadobných darov. Tri roky ako mávnutím čarovného prútika. Preč.

A ja sa vraciam opäť domov. Na chvíľu. So Švédom ruka v ruke. Kedysi u nás tak polotajne prespával, dnes má na to už "papier". Asi sa nám ide zmeniť dosť veľa vecí v živote. Asi budeme chvíľu zas nomádi, kým sa nám podarí konečne sa uhniezdiť vo svojom. Chcela som napísať "navždy", ale to je podobné ako s tým "nikdy" a s tým sa neradno zahrávať.

Balíme po večeroch a víkendoch rôzne prkotinky, vyhadzujeme obrovské vrecia nezmyslov a občas jeden z nás len tak vzdychne a na chvíľu sa zadíva do ďaleka. Spomienky. Som zvedavá, kam sa náš život teraz uberie. Občas sa v noci pritúlim a poviem spiacemu Švédovi, že sa trošku bojím. A on v polospánku zamrmle, že tiež sa bojí a ráno si to nepamätá.

Každopádne, jedna kapitola sa pomaly uzatvára a ideme ďalej. Len dúfam, že tento náš knižný príbeh bude mať čo najviac takýchto fajn kapitol.

piatok, októbra 12, 2007

Mám chuť

Mám chuť sa zababušiť do deky, navariť liter teplého čaju, zobrať najvrchnejšiu z knižiek v pripravenom "komínku" a len tak chvíľu nebyť.

Na víkend som dostala veľa preveľa pozvaní na rôzne akcie všakovakého druhu. Všade bude veľa ľudí. Ako napísal kedysi dávno Ivan Kolenič:

"Všade je veľa ľudí a to ja nemám rád.
Bože, čo to vravím,
že nemám rád ľudí"

A ja mám také pochybnosti o sebe, nechcem utekať a nechcem sa iným strácať z dosahu. Len občas je čas na chvíľu odísť a trošku sa zaprieť. Nedvíhať telefóny a neotvárať. Pozerať z okna a do seba. Hľadať, hľadať.

Tak to vidím. Toto bude môj víkend. Ak sa mi podarí ujsť. Ak si to budem môcť dovoliť.

streda, októbra 10, 2007

Malé objavy

V poslednej dobe začína byť jeseň mojim najobľúbenejším ročným obdobím. To, že som vlastne od prírody melancholická, mi umožňuje v tomto čase byť legitímne neusmiata. A paradoxne som to práve ja, kto sa v poslednej dobe usmieva. Lebo toto je moja poloha. Necítim úzkosť zo sveta, necítim ťažobu života a zlých vecí, čo sú okolo. Len mi je tak nejako zvláštne presmutne krásno.

A tým sa zásadne líšim od svojho okolia. Ráno diagnostikujem podľa toho, aké "zvolania" majú ľudia v mojom gmailovom "četovacom zozname". Posledné dni sa tam objavujú čoraz častejšie slová ako splín, smútok, kopa otázok v rôznych variáciách. A keď rozprávam s priateľmi, tí sú nejako mimo svojej kože. Strácajú pôdu pod nohami, nevedia, čo chcú a prečo vlastne. Ja to neviem tiež, ale na rozdiel od iných období mi to nejako veľmi neprekáža. Skôr sa v tom tak nejako ľúbivo babrem. V januári obvykle dostávam panické ataky a neviem nájsť jeden, jediný dôvod, prečo majú veci zmysel. V lete sa nejako prirodzene očakáva radosť zo života, čo mi tiež niekedy nevyhovuje. Keď ju mám, zapadnem, keď nie, cítim sa divne.

Asi mám rada jeseň, lebo v nej môžem byť celkom bezostyšne sama sebou. Nikdy v živote by som nepovedala, že budem mať rada jeseň. Zvláštne

piatok, októbra 05, 2007

Dilemy

V poslednej dobe sa mi vtierajú do pozornosti nahováračky na zmenu práce. Z televízie, časopisov, internetu sa na mňa usmievajú krásne tváre šťastných ľudí, ktoré sa po rokoch slepoty oslobodili spod jarma spoločenskej štruktúry a stali sa samými sebou. Pri mojom jemnom a neustále potláčanom fatalizme si občas navrávam, že sa mi snaží ktosi čosi naznačiť.

Sediac v práci po zotmení občas pozerám do okna a vidím samú seba v úplne iných situáciách. Aj sa usmievam o čosi viac ako inokedy. Lenže, babo raď. Mnohí mi vravia, že "kiež by mali takú zaujímavú prácu ako ja". Nič stereotypné, mnoho zaujímavostí každý deň a v konečnom súčte možno dokonca prispievam k tomu, aby bol svet raz lepší. To, že "nič stereotypné" mi dáva pekný adrenalín najmä vo chvíľach, keď končím jednu prácu a nič nové sa nečrtá. Normálny človek by zbalil caky paky, honorár za poslednú robotu a šiel by oddychovať do teplých krajín. Ja poškuľujem skôr po tom, čomu a komu by som sa mohla tentokrát pozrieť na zúbky.

A tak vždy, keď už nevládzem, zjaví sa nejaká nová téma, ktorá ma začne fascinovať, pomaly opantávať a ani neviem ako, pri splne mesiačika sa pomalicky poberám domov, aby som mohla pred spaním uvažovať, čo zajtra napíšem. Nerada to priznávam, ale...baví ma to. Občas. A v reklamách a časopisoch stále tie usmiate tváre.

Nedávano večer sa pýtam Švéda: "Počuj, čo by si si o mne myslel, keby som sa tak o desať rokov na všetko vyflákla a začala precvičovať aerobik, jogu alebo robiť niečo podobne intelektuálne náročné?". Čakala som, že povie, že načo potom investujem do seba toľko energie, času a stresov. On však len zdvihol obočie a skonštatoval, že nevie, čo by si mal o mne myslieť, lebo on uvažuje úplne rovnako.

Je nás takých asi viac. Koľko dní je desať rokov?