pondelok, júla 30, 2007

Aloha alebo "Čaute baby"


Čo môže človek urobiť uprostred leta, keď mozog funguje na pätnásť percent, nechce sa mu ani počítač zapnúť a každý nový e-mail spôsobuje utrpenie? Treba zbaliť caky paky, dosť piva, správnych ľudí a vyraziť surfovať do Chorvátska.

Tak sme tak pred týždňom urobili a nemožno ľutovať. Už cesta tam predznamenávala dosť zaujímavý týždeň. Osem správnych ľudí, jeden z nich z inej planéty s obrovským zmyslom pre humor. Celkom dobre sa to celé skonštelovalo, takže prvá noc na ostrove na pláži sa už niesla v znamení svalovice v dutine brušnej. A zobudiť sa ráno vedľa svojho muža a počuť vlny narážať o kamene je pocit, ktorý stojí za to zažiť.

Nikdy by som nepovedala, že sa dám na niečo ako windsurfing. So svojou pomerne chabou telesnou schránkou to od začiatku znelo ako riadna streštenosť a pokus o nemožné. Inštruktori tvrdili, že je to viac v hlave ako v rukách, ale moje ruky o tom vedia svoje. Všetci sme prvý deň utrpeli zranenia druhu všakovakého, ale zmysel pre humor nikoho našťastie neopúšťal. Iba ten z inej planéty zhodnotli windsurfing ako jednu z vecí, ktorá ho na tejto planéte moc nezaujali a strávil väčšinu času podvodnou konverzáciou s morskými pannami.

Naša najkrajšia morská panna, nadmieru žensky obdarená, sa ukázala ako ďalší správny element v našej surferskej nadšeneckej skupinke. Tak mi celkovo nejako padla do oka a postupne aj do srdca. Tak mi aj slzička z oka vybehla, keď sme sa včera ráno lúčili. Ďalšou členkou posádky bola skvelá vedkyňa Táninka, ktorá svojim veľkým srdcom prežívala všetko ešte viac ako my a surfovala ako o život.

A tí, ktorých som už poznala predtým, mi robili celý týždeň veľkú radosť a som šťastná, že som mohla byť s nimi. Gabika so svojim nočným tancom a la reklama na kolíky, neutíchajúcimi hláškami a večne prítomnou kamerou sa ukázala ako najšikovnejšia surferka. Tiež by to do seba nikdy nepovedala. S ňou by som išla aj na kraj sveta. A naša vedúca zájazdu, zvaná tiež Lucynka, so svojim šarmantným Zenonom to vlastne celé spískali a pekne zabezpečili. Som veľmi rada, že nás do toho všetkých voľky nevoľky namočili. Bolo krásne byť s ľuďmi, ktorých máte radi. Až na pár partnerských nedorozumení, jemných žiarlivostných náznakov (inštruktori ako ťažkí surferskí profíci našej ženskej posádke pripravili celkom pokušiteľské chvíľky), post alkoholických rán a dobitých rúk a nôh sa vlastne nič zlé nestalo. A to sa stáva na takýchto dovolenkách dosť zriedka. Takže spočítané a podčiarknuté - paráda.

A mňa dnes od rána všetci chvália, aká som pekná, tak sa teším dvojnásobne.

pondelok, júla 16, 2007

Na východ od východu

Ďalší zo spomienkových víkendov. Tentokrát sa odohrával na východnom východe, tam, kde moja drahá pani matka prvýkrát otvorila oči. Oslavovalo sa 450 -te výročie založenie obce a ja s mojim bratom sme išli reprezentovať západnú rodinnú vetvu. Tým sme sa jednoznačne odsúdili na požívanie alkoholu od ôsmej ráno a na kŕčovité úsmevy pri poznámkach typu : takéto jedlo (pitie, les, cestu, plot, záhradu...čokoľvek) v Bratislave určite nemáte. A že v tej Bratislave nemáme vlastne nič (jedlo, pitie, cesy, ploty a už vôbec nie lesy). Ja som na to zvyknutá od detstva, Švéd to znášal o poznanie ťažšie. Najmä preto, že on v tom lese trávi dosť veľa času.

Horšie bolo, keď sa na mňa v pravidelných hodinových intervaloch rútili všelijaké postaršie dámy (krv a mlieko) a nefalšovanou "rusnačtinou" a dychom od cesnaku a spišskej borovičky na mňa spustili kedy, čo, ako a prečo s mojou mamou kedysi stvárali. A že je jej škoda a že to bola bars dobra žena. Zoznámila som sa približne s 95 ľuďmi. Plus mínus. V nedeľu ráno cestou do kúpeľne som poloslepá podávala ruku nejakej pani, ktorú mi predstavovala moja krstná mama. "Vieš, dedko mal vo Vranove bratranca a táto teta je sesternica jeho syna...niečo niečo". Myslím, že to bolo úplne jedno, kto to bol, lebo v podobnom príbuzenskom vzťahu som pravdepodobne aj s predavačkou v našom blízkom nákupnom centre (niekto mi spomínal, že je z Michaloviec).

Jeden z najzaujímavejších zážitkov mi poskytol dedo, ktorý sa na oslavách ocitol úplne náhodne. Narodil sa v Turecku, matka Francúzka, otec Brit a on hovoril asi šiestimi jazykmi. Fascinujúco prepínal z jednho do druhého podľa toho, akým hovoril človek, s ktorým mal práve tú česť. Po slovensky ani rusnácky nevedel, tak sme sa s ním bavili asi štyria. Prebrali sme islam, vstup Turecka do EÚ aj to, čo s našou krajinou spraví prechod na EURO. Potom išiel spať a ja som sa vrátila k svojim príbuzným, ktorí práve v opojení z ukrajinskej slivovice "tancovali rokenrol". K tomu sa nedalo nepridať, samozrejme. Nejaká rusnácka krv vo mne ešte stále koluje. Opäť som tým pádom bola jasná dcéra svojej matky, ktorá takto ako ja údajne "vystrájala" celú mladosť. A bola to bars dobra žena.

Tak sme si zaspomínali. Posvätili sme erb obce, otvorili výstavu hrnčekov, zaslzili spolu so "starostkyňou" obce. Starostkyňa je podľa mňa oveľa výstižnejší názov funkcie ako starostka.
Pekný víkend to bol. Som zvedavá, na koho sa budem rútiť ja, keď bude 500té výročie.
Snáď deťúrence tých dôb prežijú aj moj cesnakový dych a spišskú borovičku.

pondelok, júla 09, 2007

Pri jazere

Naposledy sme tam boli tuším v roku 2002. Ešte sme študovali, ja som bola čerstvo zamilovaná do Švéda a chodila som ako mierne sfetovaná s rozškľabeným výrazom v tvári. Lucya sa zamilovala tam a výraz mala takmer identický.
Chalupa úplne vynovená, ako zo škatuľky. Úplne iná, ale spirit si to miesto zachovalo. Dve fľaše červeného vína, jedno lacnejšie, aby sme zaspomínali na staré časy. Nevypili sme ho. Už nie sme školáčky. Prvú noc sme do pol piatej ráno sedeli a len tak rozprávali. Niektoré veci akosi nešli dobre z úst, tak sme vzali pero a napísali ich. Lialo ako z konvy a blesky udierali do chalupy v pravidelných intervaloch. Nič to.
Ráno som vstala do narodeninového ošiaľu a keby som akosi nezabudla v poslednej dobe plakať, tak by som rumádzgala ako malá. Narodeninovú tortu som nedostala už hádam dvadsať rokov. Päť dní a tisíc malých prekvapení.

Je dobré vracať sa na staré miesta. Je dobré uvedomiť si pravé priateľstvá. Aj keď po pár dňoch už nevládzete toľko piť a ponocovať ako kedysi. Aj keď sa tešíte domov na svojho chlapa a vlastnú posteľ. Aj keď vám občas preblysknú pracovné povinnosti a bojíte sa ísť v pondelok do práce. Aj keď sa toľko vecí neustále mení. Staré dobré príbehy ostávajú nemenné.