južnejšie

Cestovateľská odysea pokračuje. Už mám pocit, že sa vraciam na Slovensko len vydýchnuť, vidieť si muža a skontrolovať, či miesto mňa nejaká iná nestráži jeho duševný pokoj. Na svoj pokoj v duši potrebujem počas ciest rituály. Tak v lietadle zakaždým pijem paradajkový džús, na hoteli mám ako podmaz nonstop pustenú CNN. Pred týždňom som sa takto zobudila o tretej v noci v malom hoteli v Záhrebe a predo mnou obrovská hlava súčasného amerického prezidenta informujúceho o úspechoch irackej misie. Tak som nevedela, či mám nočnú moru, alebo to tak má byť.

Apropos Záhreb. Poobedná prechádzka po meste mi opäť vnútila dávnu otázku, prečo som sa ja nenarodila niekde južnejšie. Pomaly som kráčala po tých drobných uličkách, stúpala do kopca, jedla jahody a dýchala. Len dýchala. Nechcelo sa mi s nikým rozprávať. Ani neviem, čo by som hovorila. A muselo by to byť po anglicky, čo by to len zbytočne pokazilo. A videla som magnólie. Obrovské. Biele a fialové.

A zas som stretla tých ľudí. Ľudí s príbehmi. To, že vždy skončím v nejakej balkánskej skupinke nebude len mojou povahou, aj keď tým sa to začína. Tentokrát som viac voľného času trávila so severankami. Boli mladé, veľmi milé. A studené ako psí čumák. Tak som musela opäť skončiť inde.

Očami som stále hľadala Ivonnu z Bosny, ktorá ma bezostyšne plieskala po stehnách, keď mi hovorila, ako sa okydala koláčom z McDonalds. Samozrejme počas pobytu v Belehrade, lebo v Sarajeve McDonalds nemajú.

Cestou na večeru mi rozprávala, aké to bolo cez vojnu. Aký bol jej bežný deň. Šliapala dvanásť kilometrov po vodu, snažila sa zohnať niečo na jedenie. Keď som o tom neskôr vravela Švédovi, tak povedal, že my toto nikdy nepochopíme, lebo sa to stalo tak blízko nás, že si nevieme priznať, že by to mohlo byť reálne. Ja som len kráčala vedľa nej. Ale málokto sa v tej našej skupinke smial viac ako ona. Spolu s Kosovčankou zháňali pre svoje decká tričká "fiftysents". Najprv som v rýchlosti nevedela, čo presne tým myslia. Oni to nevedia dodnes, mali to len napísané na papieriku od svojich ratolestí.

Oni na tom Balkáne všeobecne veci až tak neprežívajú ako my. Na bezpečnostnej kontrole na letisku sedeli dvaja náramní chorvátski fešáci. Ja už zvyknutá tváriť sa seriózne a mať aspoň trošku stres (mám pocit, že sa to akosi očakáva) som takmer zamrela, keď ma jeden z nich s kamenným výrazom v tvári vyzval, aby som si vyzliekla aj najspodnejšie tričko. Tých pár sekúnd, kým vybuchli do náramného smiechu by sa krvi vo mne nedorezal. Dobre tam je.

A neviem, či mi niekto uverí. Tentokrát som nevyrobila žiaden prúser.